Katarína Turnerová

Katarína Turnerová je typom profesionálne pedantnej a citlivo muzikálnej umelkyne, ktorá má zmysel pre temperamentný spád i meditáciu. Pre svoj perfekcionizmus v príprave i prevedení je vyhľadávanou orchestrálnou, sólovou a komornou hráčkou. Počas svojej bohatej kariéry hrala s Plácidom Domingom, Josém Carrerasom, Rayom Charlesom aj Lizou Minneliovou. Ako sólistka i komorná hráčka účinkuje na domácich koncertných pódiách a hudobných festivaloch, kde spolupracuje s poprednými inštrumentalistami, vokalistami, speváckymi zbormi, komornými súbormi i orchestrami. Mnohé skladby harfového repertoáru slovenských i svetových autorov nahrala na CD i DVD nosiče, ako aj pre potreby vysielania významných verejno-právnych kultúrnych inštitúcií. V ostatných rokoch stále častejšie participuje aj na nahrávkach filmovej hudby pre najväčšie európske, austrálske, ázijské i americké kinematografické spoločnosti.

Slovenské koncertné umenie úspešne často reprezentuje i v zahraničí – v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Veľkej Británii, Belgicku, Švédsku, Českej republike, Poľsku, Bulharsku, Maďarsku, Taliansku, Švédsku, Španielsku, Mexiku, Japonsku i Ománe.

„Zo strún som ich mala zodreté a z pľuzgierov, ktoré sa mi urobili na bruškách, mi niekedy tiekla aj krv.“

Vašim rodným mestom je Žilina, aké ste mali detstvo? Čím ste chceli byť ako dieťa?

Moji rodičia, ktorí sa do Žiliny prisťahovali za svojim povolaním každý z iného kúta Slovenska, tam vytvorili mne i mojim dvom mladším bratom šťastné detstvo. Žili sme skromne, no i tak som športovala, chodila na hodiny klavíra, spievala v detskom zbore a mala aj veľa ďalších záujmov. Ako malé dievča som snívala o tom, že raz budem zdravotná sestra, alebo cukrárka. Asi to vyplývalo z toho, že som sa vždy rada starala o domácnosť i o spolužiakov v škole. Veľmi rada som tiež pomáhala v kuchyni mojej mamine i starým mamám, ktoré výborne varili a najmä piekli skvelé koláče a torty. V Žiline som žila do môjho 19. roku, keď som odišla študovať do Prahy a odvtedy tam chodím už len na návštevu.

Pochádzate z hudobníckeho rodinného prostredia?

Naši neboli profesionálni hudobníci, ale umenie celý život obdivovali. Zoznámili sa v amatérskom speváckom zbore, radi chodili na koncerty a veľký vzťah mali aj k výtvarnému umeniu. Maminka pravidelne počúvala opery z Rádia Devín a ocko voľný čas trávil tým, že si rád doma zahral na klavíri. Väčšinou to boli piesne českého swingového speváka Karla Hálu. Mojim teenagerským hrdinom bol Meky Žbirka, ktorého hity som si ako dievča hrávala zase ja. Na Vianoce sme spievali všetci koledy a môj mladší brat už niekoľko rokov vedie cirkevný zbor, kde hrá na gitare i na organe. Hudba teda u nás znela často, no za profesiu som si ju nakoniec zvolila len ja.

Ako ste sa dostali k hraniu na harfe?

Pani učiteľka klavíra, ktorá ma učila na umeleckej škole zrejme vytušila vo mne talent, pretože ma ako 12 ročnú zobrala na žilinské konzervatórium na otvorenú hodinu. Tam nám predviedli rôzne nástroje a ja som po prvýkrát naživo uvidela a najmä počula harfu. Úplne som sa do nej zamilovala. Keď som si o dva roky neskôr podávala prihlášku na strednú školu, rozhodla som sa pre štúdium hry na tomto nástroji, aj keď som o harfe prakticky nič nevedela.

Boli začiatky hrania ťažké? Koľko času Vám denne zaberie príprava na koncerty?

Oveľa ťažšie, ako som si predstavovala. Keď začnete hrať na harfe, tak si na to najskôr musia zvyknúť vaše prsty. Zo strún som ich mala zodreté a z pľuzgierov, ktoré sa mi urobili na bruškách, mi niekedy tiekla aj krv. Cvičením sa mi vytvorili také „harfové“ mozole, ktoré si doslova pestujem, pretože bez nich nevylúdite pekne znejúci tón. Aj fyzická kondícia je dôležitá, veď skúste udržať ruky predpažené pred sebou jednu, či viac hodín. Na harfe sa hrá pomocou 47 strún a 7 pedálov, čo znamená, že musíte zvládnuť koordináciu rúk i nôh naraz. Je to technicky dosť komplikované. A potom sa začnete učiť o samotnej hudbe, s čím už neskončíte nikdy. Cvičím a študujem denne, aj vzhľadom k náročným a novým programom v Slovenskej filharmónii, pretože rada chodím dobre pripravená už na prvú skúšku. Keď mám pred sebou významný sólový koncert, alebo recitál, tak je to aj štyri až päť hodín denne. Naše špičkové výkony sú porovnateľné s výkonmi vrcholových športovcov. Pre oboch platí, že bez náročnej prípravy si na „zlato“ nikdy nesiahnete.

„Mala som možnosť s týmito super-hudobníkmi nielen hrať na jednom javisku, ale s mnohými sa stretnúť a baviť aj v zákulisí, či mimo pódia. Tam sú to normálni ľudia, prežívajúci bežné starosti a radosti ako ostatní.“

Počas Vašej úspešnej kariéry ste koncertovali so svetoznámymi menami ako Plácido Domingo, José Carreras, Ray Charles, aj Liza Minneli. Aká bola spolupráca s takýmito hudobnými velikánmi? Majú hviezdne maniere?

Podľa toho, čo si kto pod tým predstavuje. Ak to znamená, že chcú mať čo najlepšie podmienky, špičkových spoluhráčov a kvalitný produkčný tím, aby mohli ukázať maximum čo vedia, tak to podľa mňa nie sú maniere. Je to profesionalita. Aj veľkí sólisti prekonávajú trému, každý po svojom a majú obrovskú zodpovednosť voči ľuďom, ktorí si kúpia vstupenky. Nechcú nič podceniť, ani nikoho sklamať. Mala som možnosť s týmito super-hudobníkmi nielen hrať na jednom javisku, ale s mnohými sa stretnúť a baviť aj v zákulisí, či mimo pódia. Tam sú to normálni ľudia, prežívajúci bežné starosti a radosti ako ostatní. Týchto však je viac vidieť a počuť, tak je na nich kladená aj oveľa väčšia pozornosť. Každý z nich má osobitý javiskový prejav, image, ktorý je tiež podstatnou súčasťou ich výkonu. Často práve ten publikum až hypnoticky fascinuje, či naopak poburuje a mnohí netušia, akú „daň“ za to treba platiť. My, umelci sme vo všeobecnosti veľmi citliví ľudia, väčšinou veľmi pokorní voči svojmu povolaniu. Sme si vedomí ľahkej zraniteľnosti nášho talentu a práce, ktorú sme vynaložili, aby sme mohli svoje umenie verejne prezentovať. Veď od čoho primárne závisia naše výkony? Prsty, hlasivky, kĺby, ruky, ... a priazeň a záujem publika, všetko veľmi chúlostivé, a nie vždy najspoľahlivejšie atribúty nášho povolania. Stretnutia s veľkými sólistami teda určite patria k mojim nezabudnuteľným zážitkom umeleckým, i ľudským. Oni a ich špičkové výkony ma vždy inšpirovali a pozitívne ovplyvnili aj môj vlastný prístup k hudbe a jej interpretácii.

Súčasťou Vašej práce je časté koncertovanie v zahraničí, ktoré publikum je podľa Vás najvďačnejšie?

Dobre pripravení sú vždy Japonci, prichádzajúci do vypredaných sál s veľkým predstihom, a často aj s partitúrou hraného diela v rukách. Počas koncertu sú síce trochu rezervovaní, no o to väčší obdiv a vďaku prejavia na konci koncertu. Veľmi temperamentné a spontánne publikum som zažila v Španielsku, Taliansku, alebo napríklad v Mexiku. „Latino“ diváci sú úprimní a po výkone, ktorý ich zaujme, si vypýtajú vždy niekoľko prídavkov, ktoré musia byť trochu aj show. Rakúske, nemecké a švajčiarske publikum je zase veľmi vzdelané a očakáva hodnotovo závažné diela. Najmä Nemcom konvenuje dokonca aj súčasná tvorba, ktorú napríklad v štátoch Severnej Ameriky nemôžete veľmi predvádzať. Tam prevažujú názory skôr konzervatívnejšie. Výborní diváci sú Česi a Francúzi. Oba tieto národy majú za sebou veľkú históriu a bohatú tradíciu v oblasti tvorby a interpretácie klasickej hudby. Veľmi pozitívnym prekvapením bolo pre mňa publikum v Ománe. V jeho hlavnom meste Muscat je postavený nádherný operný dom, centrum tamojšej kultúry. Účinkovala som tam viackrát s mojim domovským orchestrom, Slovenskou filharmóniou, na predstaveniach s baletnými súbormi Viedenskej štátnej opery, Londýnskej kráľovskej opery, so svetovými opernými hviezdami, ako aj na symfonických koncertoch. Bolo až neuveriteľné, ako pozitívne dokážu títo diváci prijímať našu európsku hudbu, aj keď majú úplne odlišnú kultúru, históriu i estetiku. Najvďačnejšie publikum mám však doma na Slovensku. Je to určite aj preto, že veľkú časť z neho tvoria moji blízki ľudia, rodina, priatelia a známi. Ich úprimnú prajnosť a podporu cítim na pódiu veľmi silno.

„My, umelci sme vo všeobecnosti veľmi citliví ľudia, väčšinou veľmi pokorní voči svojmu povolaniu. Sme si vedomí ľahkej zraniteľnosti nášho talentu a práce, ktorú sme vynaložili, aby sme mohli svoje umenie verejne prezentovať.“

Cestovali a pracovali ste, aj keď ste boli čerstvou maminkou, alebo ste boli na materskej dovolenke a žiadneho hudobného nástroja ste sa nedotkli?

Svoje „šestonedelie“ som samozrejme absolvovala bez harfy. Urobila som to však rada, pretože som si bola vedomá, že jedinečný čas začiatkov s mojimi deťmi je nenahraditeľný a nebude sa opakovať. Zo srdca a z mysle mi však hudba nikdy nezmizla. Počas materskej som ako asistentka na VŠMU dva roky učila dva razy týždenne hru na harfe a v kočíku pred triedou často spával syn Tomáško. Niekedy, keď bol v tomto období problém zohnať za mňa adekvátnu náhradu vo filharmónii, odskočila som si zahrať aj tam. Počas oboch mojich materských som dokonca nahrávala aj sólové koncerty od Mozarta a Händla s orchestrom na CD. Boli to však ojedinelé projekty, pretože maximum času som chcela vždy venovať svojim deťom.

Váš manžel je profesionálny flautista, v súčasnosti je však generálnym riaditeľom Umeleckého súboru Lúčnica. Aký je Váš vzťah k folklóru?

S manželom sme sa zoznámili, keď ešte aktívne hrával ako flautista v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Vystupovali sme často spolu aj ako duo, pretože flauta a harfa spolu výborne znejú. Marián je už 13 rokov generálnym riaditeľom Lúčnice, vďaka ktorej som spoznala aj nádherný svet folklóru. Vlastne len jednu z jeho podôb, pretože Lúčnica neinterpretuje autentický, ale umelecky štylizovaný folklór. Netrúfam si však povedať, že sa vo folklóre dobre vyznám, len priznávam, že čím som staršia, tým mám k nemu väčší vzťah a obdiv. Uvedomujem si bohatstvo a krásu slovenskej ľudovej piesne, jej nádhernú melodiku, harmóniu a citlivejšie vnímam aj regionálne odlišnosti, z ktorých ľudové hudobné prejavy pochádzajú. Tieto fundamenty slúžili ako inšpiračné zdroje pre našich najlepších slovenských hudobných skladateľov, ktorí aj v klasickej hudbe často čerpali zo slovenského folklóru, čím sa ich diela stali jedinečnými. Vďaka tomu lepšie chápem aj zahraničný folklór a hrdosť národov naň.

Veď uchovávať a rozvíjať svoju vlastnú kultúru má byť jedným z hlavných poslaní každého vyspelého národa. Je to jedna z mála možností, ako si zachovať originálnu identitu a nestratiť svoju špecifickosť.

Hrali ste na harfe niektorú z ľudových piesní?

Hrala a neboli to len slovenské piesne v rámci domáceho muzicírovania, ale aj cudzokrajný folklór. Pri koncertoch v Španielsku, alebo v Mexiku publikum očakáva, že v prídavkoch zaradíte ich tradičné skladby. Vedia to veľmi oceniť. Navyše v Mexiku je harfa veľmi populárna ako súčasť súborov Mariachi i ako sólový nástroj. Väčšinou však hrám skladby, ktoré z ľudovej melodiky skôr vychádzajú. V orchestri sú to diela Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Ilju Zeljenku a z súčasných Petra Breinera, ktorí sa radi nechali inšpirovať slovenským folklórom. Keď ešte v rozhlase pôsobil Orchester ľudových nástrojov a potrebovali výnimočne harfu, tak ma zvykli pozvať s nimi nahrávať. Tam som spolupracovala s dirigentmi a skladateľmi ako Tibor Andrašovan, Igor Bázlik a ďalšími, ktorí vedeli s veľkým citom upraviť slovenské ľudové melódie do umelecky hodnotnej a zaujímavej orchestrálnej podoby. Slovenský autor Milan Novák, ktorého kompletné dielo pre harfu som nahrala, mi dokonca sám venoval niekoľko skladieb inšpirovaných folklórom. Rada si tiež spomínam na svoje účinkovanie v rámci orchestra Lúčnice, s ktorým som hrala v programe venovanému 90. narodeninám prof. Štefana Nosáľa. Bolo to k jeho prekrásnemu lyrickému ženskému tancu Vitaj jar, na jednu z najkrajších hudieb, aké kedy napísal Svetozár Stračina. Išlo o unikát, pretože v lúčničiarskej 72 ročnej histórii sú len dva tance, ktoré majú v obsadení orchestra harfu, a tie boli vždy hrávané z playbacku. Je to pochopiteľné, veď angažovať harfu na „live“ predstavenia kvôli jednému, či dvom tancom, by naozaj nebolo rentabilné. Pri spomenutej deväťdesiatke sa však práve Vitaj Jar uviedla po prvý raz s veľkým orchestrom na živo. Druhou „harfovou“ kompozíciou v Lúčnici je tanec kováčov nazvaný „Pred šmykňou“, ktorý hudobne spracoval Peter Jantoščiak. Hudbu k nemu som pre Lúčnicu nahrala v štúdiu a dodnes sa hrá iba z playbacku. Jedným z najkrajších zážitkov z hrania ľudovej hudby v jej skoro čistej podobe, len mierne štylizovanej, teda umelecky spracovanej, bola spolupráca s huslistom a skladateľom Štefanom Molotom. Pozval ma na nahrávku CD albumu slovenských uspávaniek, ktoré upravil pre komorné inštrumentálne združenie a vokálnu skupinu so sólistami. Urobil to s úžasným citom, poznaním a vkusom tak, že tie piesne nestratili nič zo sily pôvodného výrazu.

„priznávam, že čím som staršia, tým mám k nemu väčší vzťah a obdiv. Uvedomujem si bohatstvo a krásu slovenskej ľudovej piesne, jej nádhernú melodiku, harmóniu a citlivejšie vnímam aj regionálne odlišnosti, z ktorých ľudové hudobné prejavy pochádzajú.“

Váš syn má 21 rokov, má hudobné nadanie po rodičoch? Chceli by ste, aby jeho profesia súvisela s hudbou, alebo mu radíte aby si našiel „normálnu“ prácu?

Náš Tomáš má k hudbe veľmi blízky vzťah už od malička. Veľa o nej počúval doma a aj ju často hral a spieval, keď chodil na hodiny klavíra a do Bratislavského chlapčenského zboru. S týmto súborom účinkoval na mnohých nahrávkach i koncertoch doma a vo svete i ako sólista na pôde SND v Mozartovej opere Čarovná flauta. Aj keď sa pre profesiu hudobníka nakoniec nerozhodol, sme radi, že mu hudba stále zostala ako hobby. Je to svet veľmi pestrý, citovo bohatý a aj esteticky krásny a ušľachtilý. Študovať sa však rozhodol právo a cudzie jazyky, čo mu zatiaľ ide naozaj dobre. Rovnako ako pri hudbe, aj v jeho humanitnom smerovaní ho budeme vždy radi podporovať.

Okrem syna ste mali aj dcérku, o ktorú ste prišli keď mala 5 rokov, ako sa dá s takou stratou vyrovnať? Prejavila sa táto udalosť aj na Vašej hudbe? Mali ste motiváciu pokračovať v umení? Je hudba liekom na dušu?

Dcérka Katuška tu bola s nami iba päť rokov, ale boli to roky veľmi intenzívne. Od narodenia mala choré srdiečko a nebola jej dávaná veľká perspektíva. Ona však o svoj krátky život dokázala zabojovať tak, ako nikto z našej rodiny nikdy nebojoval. Mala veľmi silnú vôľu a charakter a bola nám veľkým príkladom. Prežila vo svojom krátkom živote veľa ťažkých chvíľ najmä v nemocniciach, kde som bola po celý čas s ňou a prežívala všetko rovnako. Niekedy som si myslela, že to ani nezvládnem. Naša dcérka, aj vďaka dobrej starostlivosti lekárov, robila veľké pokroky a v nás rástla nádej, že sa jej stav zlepší. Život ale napísal jej príbeh inak a my sme sa vo veľkom šoku museli jedného dňa náhle rozlúčiť. Na niečo také sme neboli vôbec pripravení. Ocitli sme sa akoby v inom svete, opustení, sklamaní, zmätení a bez vysvetlení, dôvodov, riešení... Jediná pomoc je vtedy láska tých najbližších a viera, že tá rozlúčka nie je navždy. A to som všetko mala. Motiváciu hrať som ale nestratila, pretože tá vyplýva z môjho profesionálneho prístupu. Zo začiatku som pri hraní prežívala veľmi ťažké chvíle a často mi vyhŕkli slzy, lebo hudba narába s citmi, ako snáď žiadne iné umenie. Pamätám si, ako pri jednom z koncertov, na ktorom sme hrali Mahlerovu piatu symfóniu, ktorá je jedna z najhlbších a najkrajších skladieb, aká bola kedy skomponovaná, som musela vyjsť zo sály. Nezvládla som to emočne. Takúto tragédiu ani hudba nedokáže vyliečiť, s tým sa treba naučiť žiť. Hudba však môže tomu veľmi pomôcť.

Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v budovaní si vlastných snov a cieľov? Viete si predstaviť, že by ste dosiahli toľké úspechy bez rodinného zázemia a podpory?

Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a bez nej by som si nevedela predstaviť svoj dnešný život. Zázemie, útočisko, láska, jedinečná intimita, ale aj konfrontácia názorov, starostlivosť o druhého, zmysel života i práce a veľa ďalších aspektov, pre ktoré žijem, to všetko mi dáva moja rodina. Veľmi si vážim, že mám šťastné manželstvo a skvelého syna a že vďaka podpore mojich chlapov môžem mnohé svoje sny premeniť na skutočnosť.

Čo máte na Vašej práci najradšej?

Že môžem byť poslom nádherných pocitov a krás pre druhých. Verím, že to naši návštevníci Slovenskej filharmónie cítia pri každom koncerte.

A mám rada aj pocit vlastného zadosťučinenia po vydarenom výkone. Robiť niečo, čo má pre vás i okolie zmysel, je veľký dar. Nemyslím si totiž, že je veľa ľudí, ktorí idú ráno do práce s pocitom, že sa do nej tešia. Ja však k takým patrím a som za to vďačná.

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj sen, len majú strach realizovať ho?

Veľmi sa mi páči duchovné posolstvo sv. Jána Pavla II. „Nebojte sa!“. Verím, že svätý otec to myslel ako povzbudenie pre každý aspekt nášho života. Ísť za svojim snom je výzva, ktorej sa nemáme báť. Keď som bola mladá, mala som obavy z veľa vecí, lebo som bola naivná a neskúsená. Bála som sa štúdia na hudobnej akadémii v Prahe, bála som sa veľkého sveta, cestovania, osobných citov i výziev, ktoré ma čakali. Ženy boli v časoch mojej mladosti ešte dosť „zaškatuľkované“ do určitých povolaní a podstatne horšie finančne hodnotené ako muži. V tej dobe napríklad v Českej filharmónii bola len jediná žena, a to moja pani profesorka. Vo Viedenskej, alebo Berlínskej filharmónii nebola vtedy žena hudobníčka vôbec. Toto už nie je možné. Dnes sú mladí ľudia odvážnejší, otvorenejší a určite oveľa informovanejší, ako sme boli my. A žien sa to týka rovnako ako mužov. Nielen v orchestroch, ale aj v iných povolaniach vidíme čoraz častejšie vyrovnanú ligu pohlaví, čo sa týka odbornosti, schopností a čoraz viac aj ohodnotenia. Keď si dnes spomínam na čas svojich pražských štúdií, tak si hovorím, že bol úžasný, no s dnešnými poznatkami by som ho využila ešte intenzívnejšie. Nebáť sa, veriť vo svoje schopnosti a nevzdať sa svojho cieľa. K tomu pozitívne myslieť a povedať si, že to najlepšie človeka ešte len čaká. Milé dámy, keď teda cítite, že vám taký pocit nedá spať, neváhajte, a aj cez prekážky bežte za svojim šťastím a láskou. Na plnenie snov totiž nikdy nie je neskoro.

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?

S manželom radi chodievame na koncerty, operné predstavenia, do kina i na výstavy doma i v zahraničí. Máme aj niekoľko vzácnych blízkych priateľov, s ktorými sa radi stretávame i cestujeme a objavujeme nové miesta po svete. Pravidelne si fyzicky zacvičím a povzbudzujem aj moju rodinu na spoločné prechádzky a výlety. Pri dobrom počasí k tomu patrí aj spoločné bicyklovanie na bratislavskej hrádzi. Počas roka veľmi málo sledujem televíziu, no niektoré talk show a detektívky si ujsť nenechám. Najviac si ale vychutnám dovolenkový čas, najradšej pri mori. Beriem si tam obyčajne aj množstvo kníh a úplne vypnem od všetkých povinností.

„Pamätám si, ako pri jednom z koncertov, na ktorom sme hrali Mahlerovu piatu symfóniu, ktorá je jedna z najhlbších a najkrajších skladieb, aká bola kedy skomponovaná, som musela vyjsť zo sály. Nezvládla som to emočne.“

Ako vyzerá Váš bežný deň?

Môj denný harmonogram je vo veľkej miere závislý od môjho povolania, hrania v Slovenskej filharmónii. Vstávam pomerne skoro, aby som okolo ôsmej už bola v Redute. Pred každým hraním musím skontrolovať a dobre naladiť harfu, čo trvá určitý čas. Potom sa rozohrám a prehrám si náročné pasáže z partov, ktoré sa idú skúšať. S dirigentom začne orchestrálna skúška o deviatej a trvá celé doobedie, v niektoré dni aj poobedie. Vo štvrtok mávame ráno generálnu skúšku a večer v rovnaký deň, ako aj v piatok bývajú abonentné koncerty. Medzitým cvičím nové party, ktoré ma čakajú v nasledujúcich týždňoch. K mojim umeleckým aktivitám patrí aj nahrávanie a hranie koncertov, ktoré nesúvisia s koncertami filharmónie. Sú to projekty nepravidelné a často bývajú aj cez víkendy. Ak práve nehrám, alebo nenahrávam, tak chodím cvičiť fyzicky, aspoň dva razy týždenne. Navštevujem aj kurzy taliančiny, kde sme výborná partia. Spája nás obdiv k talianskemu jazyku, kultúre, bohatej histórii a gastronómii tohto národa. Ak už hovorím o jedle, tak raňajkujem, obedujem i večeriam pravidelne, vždy ľahko. Mám rada mediteránnu kuchyňu, ale aj sushi, ktoré som objavila a obľúbila si v Japonsku. Večer, keď prídem domov, tak ma často ešte čakajú klasické domáce práce, pri ktorých je žena stále nezastupiteľná. Spávať chodím pomerne neskoro, pretože si ešte večer zvyknem vybaviť aj poštu, či maily. Ak sme však obaja s manželom doma a nie zrovna niekde na cestách, tak piatok večer po koncerte patrí rituálu, na ktorý sa vždy teším. Nalejeme si dobré suché červené víno a rozprávame sa aj do veľmi neskorých hodín. Pracovný týždeň uzatvoríme v dobrej pohode a v tom čo a ako preberáme, nie sme prieberčiví, to mi verte.

Máte nejaké živote motto?

Životné výzvy sa snažím plniť so srdcom.

Katarína je ošperkovaná týmito šperkami: