Marcela Tokošová

39 rokov

Marcela Tokošová má za sebou „znovuzrodenie“ výrobného závodu, kde dohliada na tvrdých chlapov a šéfuje odolným ženám.

 

Do firmy Kovotvar, ktorá bola pár krokov od krachu prišla ako krízová manažérka na pomoc spolu s poradenskou firmou. No rozhodla sa, že ju skúsi zachrániť sama, nakoľko je to firma s tradíciou vyše 60 rokov a unikátnou výrobou záhradného sortimentu, ktorý nikto iný v Európe neprodukuje a svoj tovar exportuje aj do Buckinghamského palácu. Produkty Kovotvaru sa dnes vyvážajú do celej Európy, niečo málo do Ameriky, do Austrálie, na Maltu či do Japonska. Je nielen riaditeľkou výrobného družstva, ale aj maminou na plný úväzok. Popri záchrane firmy dokázala vo svojej kancelárii vychovať obe svoje dcéry.

Vašim rodným mestom je Senica. Aké ste mali detstvo?

Detstvo som mala – myslím si že jednoduché, ale šťastné.

„Popravde, nikdy predtým som nepracovala pre slovenskú firmu, vždy to bola spoločnosť majiteľa pochádzajúceho zo západnej Európy. Až po vysokej škole som sa tak začala „naozaj vzdelávať“. “

Čím ste chceli byť ako dieťa?

Baletkou

Pochádzate z podnikateľského rodinného prostredia?

Nie. Pochádzam z rodiny bežných pracujúcich ľudí, ktorí chodili celý život do tej istej práce od 6:00 do 14:00 hod. Až neskôr po revolúcii sa ich pracovné prostredie pomaly menilo, no nemyslím si, že nejak zásadne.

Pred tým, než ste zakotvili v Kovotvare, aká bola Vaša práca?

Pracovala som v Čechách ako manažér kvality a stihla som tiež prácu v automobilke. Okrem toho som po škole pracovala ako projektová manažérka pri výstavbe jednej z významných firiem na výrobu plechov... Popravde, nikdy predtým som nepracovala pre slovenskú firmu, vždy to bola spoločnosť majiteľa pochádzajúceho zo západnej Európy. Až po vysokej škole som sa tak začala „naozaj vzdelávať“.

Poznali ste Kovotvar skôr, než ste v ňom začali pracovať? Aký bol Váš vzťah k tejto fabrike?

Kovotvar som poznala od detstva. V podstate je to firma, ktorá pôsobí na trhu už od minulého storočia, od roku 53, a tak každý Slovák žijúci v okolí 50 – 100 kilometrov musel firmu poznať. V rokoch socializmu bol Kovotvar jednným z významných zamestnávateľov nášho regiónu.

K fabrike som nemala v podstate žiadny vzťah, v jej útrobách som sa prvýkrát objavila však temer ako absolvent školy, keď som pracovala vo svojom prvom zamestnaní. Už vtedy fabrika riešila svoje prvotné problémy, pretože pracovník, s ktorým som sa v tej dobe stretla, ma žiadal o prihovorenie sa zaňho u môjho vtedajšieho šéfa – talianskeho majiteľa firmy, za účelom jeho prijatia do pracovného pomeru. Chcel z Kovotvaru, tak ako veľa iných pracovníkov, rýchlo odísť a nájsť si inú prácu..... To bolo asi o päť rokov skôr, kým som zasadla na stoličku riaditeľky Kovotvaru.

„Veritelia komplikovane, niektorí mali naozaj veľké problémy rozdýchať môj vek a to, že som žena... “

Čo bolo pre Vás hlavnou motiváciou postaviť Kovotvar opäť na nohy?

Možno aj táto skúsenosť, o ktorej som vlastne doposiaľ nikomu nepovedala a hlavne fakt, že človek sa tak nejako nedokáže vnútorne stotožniť s tým, že veci, úplné samozrejmosti, na ktoré je zvyknutý od detstva, tu zrazu nie sú. A tak to bolo aj s Kovotvarom. Keď som sem prišla, bol Kovotvar takmer pred krachom. V podstate boli dve možnosti. Ohlásiť reštrukturalizáciu firmy alebo bankrot.

Aké boli začiatky v Kovotvare? Ako Vás prijali zamestnanci? Veritelia?

Veritelia komplikovane, niektorí mali naozaj veľké problémy rozdýchať môj vek a to, že som žena... So zamestnancami to nebolo až také komplikované. Hoci aj tí boli dosť znechutení a snáď už ani neverili, že zase nejaká iná osoba im hovorí, že to s nimi myslí dobre, len treba spolupracovať... V každom prípade, ak by sa nám nepodarila spolupráca na základe dôvery, rovnako ako u veriteľov, tak aj u zamestnancov, firma by tu dávno nebola...

Koľko trvala reštrukturalizácia ? Koľko ste vtedy pracovali? Mali ste osobný život alebo ste obetovali všetok čas záchrane Kovotvaru?

Reštrukturalizácia bola predpísaná na šesť rokov. My sme ju stihli zrealizovať za tri roky... potom prišiel obrovský výdych! A znovu nádych na pokračovanie budovania lepších vzťahov a dôvery obchodných partnerov, renesancie dobrého mena Kovotvaru v blízkom i vzdialenejšom regióne.

Preto, ak poviem - že vtedy sa práca nedala merať na hodiny, bolo to jedno nekonečné dielo, na ktorom sa robilo neustále, či počas cesty za zákazníkmi v aute, alebo počas nedeľného obeda, prípadne, pri pozeraní filmu v kinosále... myšlienky boli stále nasmerované na stratégiu „uhratia“ vtedajšej situácie – po výdychu a teda ukončení reštrukturalizácie po troch rokoch, sa situácia veľmi nezmenila. Iba možno v intenzite, vzhľadom k tomu, že prišla prvá dcéra, ktorá si ten poreštrukturalizačný nástup vo firme so mnou užila naplno.

V každom prípade, ešte veľmi dlho, aj po ukončení reštrukturalizácie, bolo treba veľmi veľa pracovať na znovuzískaní dobrého mena a povedomia firmy.

Situácia sa upokojila asi až po narodení mojej druhej dcéry, ktorá akoby to zase tušila a na margo toho mi dávala zabrať zase ona...

„Reštrukturalizácia bola predpísaná na šesť rokov. My sme ju stihli zrealizovať za tri roky“

Aké boli podľa Vás hlavné chyby predošlého vedenia, ktoré viedli na pokraj krachu a prepúšťaniu?

Nerada súdim iných, najmä, ak sa nevedia brániť, no myslím si, že Kovotvar bol jedno veľké smetisko s veľmi veľa kohútmi na jednom mieste, bez nevyhnutného riadenia! A to bola tá najväčšia chyba, prečo sa tak významný hráč na trhu, známy inak po celom svete, ocitol vo viac ako 10 miliónovej strate...

Okrem rôznych iných ocenení ako dôveryhodná firma roka 2016 ste získali aj ocenenie ROMA Spirit 2018, čím ste si zaslúžili toto ocenenie? Aká je práca s Rómami, ktorých nikto nechce zamestnať či bezdomovcami?

Áno, za naše ekonomické výsledky, za postupy a pravidlá, ktorými sa riadime na trhu, sme získali rôzne ocenenia. Dokonca tiež ocenenie Spoločensky zodpovedný podnik – čomu doteraz nemôže pár niekdajších veriteľov uveriť. No ocenenia sú udelené za prácu Kovotvaru od roku 2010, nie za roky minulé. Získali sme tiež cenu Vnímavá firma, alebo Spoľahlivý výrobný podnik... Cena Roma Spirit je akýmsi zadosťučinením práce všetkých našich spolupracovníkov. My si ju veľmi vážime, rovnako ako i iné ocenenia, no nie je nad to, keď sa Vám podarí svojich zamestnancov zastabilizovať vo firme, a teda minimalizovať fluktuáciu.

A práve pri zamestnávaní Rómov je táto záležitosť častokrát utópiou a vlastne iba snom. Rómovia nie sú zlí pracovníci, ba práve častokrát sú tými lepšími! No spoľahlivosť je ich veľkou slabinou a na to, aby dokázali byť aj zodpovední, potrebujeme s nimi pracovať ešte veľmi, veľmi dlho. Problémom sú ich návyky. Zodpovednosť, disciplína, spoľahlivosť, to sú vlastnosti, ktoré bohužiaľ mnohí nemajú, ani nemali možnosť nikdy získať. Oproti tomu sú ľudia bez domova, ktorí sa od Rómov takmer dištancujú. Jedno, čo majú spoločné s Rómami je to, že oni spomínané pracovné návyky síce mali, no bohužiaľ pred nejakým časom ich stratili...

Vo všeobecnosti je to ťažká a zložitá práca bez konca...

Kam všade vyvážate Vaše výrobky, a ako sa im darí s ich predajom na Slovensku?

Naše výrobky predávame do celého sveta (okrem jedného kontinentu). Na Slovensku je záujem o ne nižší ako bežne vo svete, a to z dôvodu, že Slováci stále počujú na cenu v porovnaní s kvalitou. Musím však povedať, že konkurencie z Číny strach nemám a nikdy som nemala. Svoje výrobky budem predávať možno v menších objemoch, no stále s maržou, ktorú si zaslúžia vzhľadom ku svojim kvalitatívnym vlastnostiam a namáhavej práce ľudí, ktorí ich vyrábajú, akoby som ich mala nechať predať v akomkoľvek lacnom supermarkete umiestnené na spoločnom regáli s výrobkami z Číny.

Pri Vašom nástupe ste to, že ste žena, pociťovali ako nevýhodu, alebo skôr výhodu?

Tak to je naozaj asi zbytočné odpovedať. Keď sa iba pozriete na nedeľné politické debaty, prípadne relácie z biznis TV programov, percento, že uvidíte ženu je veľmi zanedbateľné... a tak to bolo i s prijatím mojej osoby pri vyjednávaní o postupe reštrukturalizácie firmy. Okrem pohlavia som mala na čele hneď druhý čierny bod za svoj vek... takže moja východzia pozícia pri vyjednávaní boli mínus dva body. Teraz je to už iba jeden (za pohlavie). I keď, z času na čas sa objaví prototyp človeka, ktorý mi dá pri prvom stretnutí predsa len ešte aj ten druhý čierny bod bez toho, že by mi aspoň dovolil predstaviť sa...

Ešte aj teraz sa mi stáva, že na stretnutí podnikateľov regiónu som jediná žena, a pri predstavovaní sa, pravica oproti stojaceho človeka siahne po pravici môjho mužského suseda, pretože si myslí, že som iba jeho asistentka.

Na obranu mužov však rada podotknem, že som sa stretla samozrejme aj s mužmi, ktorí žiadny problém s tým, že som žena, nikdy nemali a dokonca uvítali fakt, že sa môžu možno viac uvoľniť pri rokovaniach (iní možno práve naopak ), pretože nemusia bojovať s protistranou o to, kto má vyššie ego a pravdu za každú cenu. A musím podotknúť, že sa mi za celú dobu nestalo, že by mi niekto vyčítal moje deti na pracovisku. Hoci som sa snažila spolu so svojou asistentkou ich prítomnosť na obchodných stretnutiach obmedziť, niekedy sa nedalo, a tak nebolo ničím výnimočným, že dieťa do jedného roku bolo na stretnutí kvôli nákupu stroja za niekoľko stotisíc eur.

Máte rodinu a dve deti (4 a 6 rokov). Boli ste na materskej dovolenke, alebo ste neustále pracovali, a popri tom ste skĺbili materské povinnosti?

Svoje dve materské dovolenky som strávila v práci so svojimi deťmi a je to tá najúžasnejšia vec, ktorú som kedy urobila.

Ako sa to dá zvládnuť byť generálnou riaditeľkou firmy a mať malé bábätko v kancelárii?

Nevidím problém nezvládnuť to, dôležité je mať vôľu. Okrem toho iba jedna maličkosť – vyrovnať sa so spánkovým deficitom – ten naozaj bol! No myslím si, že táto vec nie je pravidlom u každého dieťaťa, a potom to môže byť ešte o to jednoduchšie.

„Preto, ak poviem - že vtedy sa práca nedala merať na hodiny, bolo to jedno nekonečné dielo, na ktorom sa robilo neustále, či počas cesty za zákazníkmi v aute, alebo počas nedeľného obeda, prípadne, pri pozeraní filmu v kinosále... “

Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v budovaní si vlastných snov a cieľov?

No tak na toto neviem odpovedať úplne jednoznačne. Myslím si, že budovanie si vlastných snov a cieľov závisí od každého osobnosti, predpokladov a temperamentu jedinca. Pravdou však je, že ak sa dieťa narodí do absolútnej chudoby, a to nemyslím iba z materiálnej stránky veci, ale hlavne chudoby intelektuálnej, pocitovej, plytkých medziľudských vzťahov a možno do rodiny negramotnej, potom jeho štartovacia čiara je na absolútnom dne, z ktorého sa dieťa samo, ani keď dospeje do mladosti, nedokáže dostať!

Naproti tomu sú rodiny usporiadané, s vybudovaným zázemím všetkého, čo si len dieťa môže priať, a aj tak v živote neuspeje.

Sama veľakrát premýšľam, ako vychovávať svoje deti. Aby boli samostatné, nemali strach sa ozvať, no neboli prehnane sebavedomé. Aby boli pokorné, no nenechali so sebou manipulovať...

Ak by som mala porovnať svoje detstvo s detstvom mojich detí, musím sa pousmiať. Kým ja som ako trojročná chodila autobusom do škôlky bez rodičov (do škôlky vzdialenej dva kilometre sme chodili škôlkarským autobusom), doteraz netuším, kto ma prezliekal a šnuroval mi topánky. Dnes ruku svojho prezlečeného dieťaťa vkladám takmer do ruky pani učiteľky, s ktorou iní rodičia riešia zabudnutú hračku svojho dieťaťa, ktorú mu stoj čo stoj určite ešte v daný deň prinesú.

Dokonca si nepamätám, že by som mnou rodičia písali úlohy – naozaj! Dnes so svojim dieťaťom strávim približne hodinu denne nad prváckymi úlohami.

Zo škôlky som autobusom prišla zase domov a koľkokrát sme spolu so sestrou boli do večera vonku... ja som svoje deti pritom ešte nikdy nepustila von samé... je iná doba a obávam sa, že aj výchova musí byť iná... Aká však, to myslím, že tuší iba málokto

Mali ste niekedy v živote krízu, kedy ste v sebe nevedeli nájsť motiváciu na pokračovanie vo Vašej práci?

Dá sa povedať, že toto ma zatiaľ naozaj obchádza... aspoň neviem o takej kríze. Počas dňa sa síce nájde pár tienistých chvíľ, keď si prečítam nejaké nové nariadenie štátnej inštitúcie, prípadne rozhodnutie iného úradu, alebo postup lekára pri chorobe dlhodobo chorého zamestnanca, ale motivačne, a ani inak ma toto nedokáže frustrovať.

„Okrem pohlavia som mala na čele hneď druhý čierny bod za svoj vek... takže moja východzia pozícia pri vyjednávaní boli mínus dva body.“

Naučila Vás niečo Vaša práca?

Určite ma naučila byť trpezlivejšou Pretože inak som tej trpezlivosti veľmi nenabrala pri jej rozdávaní....

Čo máte na Vaše práci najradšej?

Že každý deň je iný a nemyslím to vzhľadom k počasiu

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj sen, len majú strach realizovať ho?

Ako hovorím svojim deťom: „ základom je – nebáť sa!“

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?

Ťažko povedať, pretože hoci veľmi rada cvičím jogu, nezostáva mi na ňu toľko času, ako by som si predstavovala Ako tvrdí môj partner, možno to bude tými SIM kartami. Vraj mám dve. Jednu doma, a druhú v práci. Tá v práci funguje na základe permanentne nabitého modulu...

Ako vyzerá Váš bežný deň?

Vstávam okolo 5:30, chystám dcére desiatu, prípadne raňajky, kávu. Okolo 7:00 idú deti do školy a do škôlky. Okolo 8:00 prídem do práce. Z práce chodím podľa okolností, no nie je nevyhnutné sedieť v kancelárii desať hodín denne. Dnes už veľa človek urobí aj z domu vďaka rôznym moderným výdobytkom doby. Podľa nutnosti urobím nákupy, s dcérou úlohy, partner, ja, ale aj moja mama, chodíme s deťmi na záujmové krúžky... K večeri si s partnerom dáme pohár vína, (ja skôr pivo ), pohrám sa s deťmi, veľa sa rozprávame...

Možno preto, že je to doma dosť stereotyp, za ktorý som však ako matka vďačná, s príchodom do práce ožívam

Máte nejaké životné motto?

Rozdiely rozdeľujú!



Marcela je ošperkovaná týmito šperkami:



 

Predchádzajúci rozhovor

Katarína Turnerovásóloharfistka Slovenskej filharmónie

Katarína Turnerová

„Uchovávať a rozvíjať svoju vlastnú kultúru má byť jedným z hlavných poslaní každého vyspelého národa. Je to jedna z mála možností, ako si zachovať originálnu identitu a nestratiť svoju špecifickosť.“

Nasledujúci rozhovor

Magdaléna Rovňákovádirigentka bratislavského chlapčenského zboru

Magdaléna Rovňáková

„Keď som študovala na VŠMU, občas som sa so svojimi túžbami a víziami zverila môjmu profesorovi Petrovi Hradilovi. A on mi položil otázku: „Magdaléna, čo pre to robíte?“ Takže ak mám nejaké plány, položím si túto otázku a ona ma ženie vpred. Naozaj – svoje sny treba žiť. Snívanie nestačí!“