Simona

Narodili ste sa v Žiline, čím ste chceli byť ako dieťa?

Áno, v Žiline a bývala som v dedinke vedľa. Ako malá som túžila byť učiteľka, predavačka a starostka. Taká klasika 😊

Pred časom ste otvorene rozrozprávali Váš príbeh o nie veľmi ideálnom detstve, ktoré ste zažili. Váš otec Vás týral a neskôr ste nejakú dobu trávili aj v detskom domove. Ako sa pozeráte spätne na udalosti, ktoré sa Vám udiali. Čo Vám pomohlo vyrovnať sa s tým, čo sa Vám stalo?

„Myslím, že čím je človek starší, tým intenzívnejšie sa mu pripomína minulosť a dožaduje sa vlastných výsledkov z toho, čo sa človek naučil a vzal si z nej. Na to ju však musí mať úplne spracovanú.“

Ťažká otázka a asi ju ani neviem úplne zodpovedať. V posledných rokoch som myslela, že je vo mne všetko vyriešené, zabudnuté, sčasti odpustené. Posledný rok bol však plodný na straty a nálezy v citovom prostredí, takže zapríčinil akési vykopanie starých bolestí a aktuálne sa s nimi bijem nanovo. Myslím, že čím je človek starší, tým intenzívnejšie sa mu pripomína minulosť a dožaduje sa vlastných výsledkov z toho, čo sa človek naučil a vzal si z nej. Na to ju však musí mať úplne spracovanú. V súvislosti s tým som minulý rok začala písať knihu ako vlastnú terapiu. Aktuálne je na čakačke vecí, ktoré by som rada dokončila. A nakoniec trochu nečakane nielen kvôli sebe, pretože o knihu prejavilo záujem vydavateľstvo, takže možno ešte trochu rozčerí hladinu pomerne pokojných slovenských vôd rodinných stereotypov, kde udrieť ženu nie je až také divné.

Hovorí, sa že komici sú tí najsmutnejší ľudia a práve humor im pomáha vyrovnávať sa so smútkom. Je to aj Váš prípad?

Absolútne. Neviem, či patrím k najsmutnejším ľuďom, ale asi skôr k umelcom so sklonmi hyperbolizovať všetko. Od radosti po smútok, cez počet najazdených kilometrov až po radu v Lidli. Takže jeden deň som patetická žena v čiernom padavom odeve a na druhý už viem byť zase šašo. Humor je pre mňa obojstranná katarzia, kedy sa v jednej chvíli ja a divák smiechom prenášame cez realitu. Milujem to.

„Vyrastala som hlavne so starými rodičmi a kto ma pozná vie, že mám úchylku na folklór. Starí rodičia z otcovej strany pochádzali z Terchovej a to je po Bratislave druhé miesto, kde cítim, že je srdce doma. Milujem kroje, zvuk fujary a hlinu medzi rukami. “

Kedy ste začali robiť standup, ako ste sa k nemu dostali?

Začala som v 17tich so svojou malou show v Žiline, odtiaľ som išla navštíviť pár openmajkov u Jána Gorduliča v Bratislave, ale asi to bolo pre mňa, napriek úspechu, veľké sústo. Všetko je tak ako má byť a asi aj bolo, takže som sa počas 5ročnej pauzy vydala, podnikala, porodila som a rozviedla sa. Samy uznáte, že o tom sa mlčať nedá, takže som sa vďaka príležitosti v show Československo má talent opäť vrátila k stand-up comedy. Dnes sú to tri roky, čo sa tomu venujem celou dušou a som si istá, že všetko viedlo práve sem. 😊

Dlhé roky ste so svojim bývalým manželom žili na Kysuciach. Ako sa Vám tam žilo a čo Vám chýba z Kysúc, čo nenájdete v Bratislave? Čo ste naopak našli v Bratislave, čo nebolo na Kysuciach?

Ja pomerne často striedam tieto lokality, keďže mám na Kysuciach najlepšiu svokru na svete pri ktorej nehodlám uznať, že je bývalá. :D Môj syn Damián tam má otca a teda tiež babku a dedka. Kysuce sú surový región, ale v dobrom slova zmysle. Sama som z dediny a mám rada priamočiarosť, človečinu, pokojné nedeľné poobedia, prázdne obchody a plné ihriská. Rada sa sem vraciam aj kvôli skvelým priateľom, ktorých tu mám. Bratislava je mesto, ktoré mi leží na srdci od mojich 15tich, keď som tu prvýkrát bola. Vtedy som si ešte myslela, že budem nová Studenková, ale nestihla som dosť schudnúť, kým bolo treba podať prihlášky na VŠMU. :D Opäť sa prejaví moja patetická duša, ale Bratislava je živé, svetlé a pulzujúce mesto, ktoré ponúka aj možnosti krásnych parkov či únikov medzi stromy. Sú tu farební ľudia, to milujem najviac. Myslím tým všetko od rasy, vierovyznania, názorov na Dostojevského až po outfity či vizáž. Mám tu veľa priateľov a hlavne priestor sa umelecky rozvíjať omnoho viac ako v menšom regióne.

Pochádzate zo Žiliny a bývali ste na Kysuciach. To sú dva folklórne regióny, aký je Váš vzťah k folklóru a k našim koreňom?

Pochádzam z Tepličky nad Váhom, vyrastala som hlavne so starými rodičmi a kto ma pozná vie, že mám úchylku na folklór. Starí rodičia z otcovej strany pochádzali z Terchovej a to je po Bratislave druhé miesto, kde cítim, že je srdce doma. Milujem kroje, zvuk fujary a hlinu medzi rukami. Práca na roli mi niekedy doslova chýba a keď sa nahnevám na každodennosť, tak sa sama sebe zvyknem vyhrážať, že si postavím salaš, kúpim pár oviec a budem robiť syry a bryndzu. Nie je to však dobrý biznisplan, lebo ako sa poznám, tak by som všetko zjedla sama, keďže tieto domáce číroslovenské jedlá sú predmetom väčšiny mojich snov. Ach, kapustníky...Starká zvykla v sobotu poobede pustiť Ságu krásy a krájať na bukovom dreve domáce rezance, ktoré jej starký kradol a ona sa ,,akože“ hnevala. Toto si predstavím, keď sa povie korene.

V Bratislave žijete sama so svojim synom a ste samo-živiteľka. Pociťujete niekedy úzkosť, alebo strach z toho, či zabezpečíte dostatočne seba a svojho syna? Predsa len, práca standup komičky nie je stávka na istotu čo sa týka materiálneho zabezpečenia, každý umelec občas zažíva dobu kedy sa darí viac, alebo sa darí menej.

Určite to nie je istota, takže som v septembri prišla do Bratislavy s tým, že mám tri roboty, dieťa a žiadny čas. Postupne sa ukázalo, že psychiku mám tiež len jednu, takže aktuálne už dávam výpoveď z jednej práce, ktorá mi brala veľa času a energie a budem mať viac priestoru na umenie. Problematika jedného rodiča je na Slovensku pomerne tabu, takže som rada, že som v poslednom čase začala riešiť aj spoluprácu so združením @jedenrodic, kde sa niekoľko ochotných ľudí snaží vytvoriť platformu pomoci podobnú tým, ktoré fungujú v zahraničí. Bežne sa stane, že človek ostane s dieťaťom sám a nevie, čo skôr riešiť. Rozhodne medzi prioritné problémy nepatrí vlastné psychické zdravie a to je vlastne ten najväčší problém. Snažím sa brať veci tak ako sú, ale samozrejme, že ma občas premôže strach. Tomu sa však ľahko postaviť, ak viete, čo chcete. To si treba dennodenne opakovať. 😊

„Snažím sa brať veci tak ako sú, ale samozrejme, že ma občas premôže strach. Tomu sa však ľahko postaviť, ak viete, čo chcete. To si treba dennodenne opakovať.“

Standup je skôr mužská doména, prečo ženy nechcú robiť standupy?

Toto je ťažká otázka, ale myslím si, že to súvisí s našou vrodenou túžbou vyzerať dobre za každých okolností a je to posilnené tlakom nezlyhať. My ženy ťažšie zvládame odmietnutie všeobecne a nie to ešte naraz od 200 ľudí v publiku, takže... napriek tomu verím, že ja už žijem v generácií žien, ktoré sa neboja vyjadriť svoj názor, priznať sa ak sa mýlia a úprimne sa oddať pravde, že nikto nikdy nedokázal vyzerať stále dokonalo. Navonok či zvnútra. Ak si stále viac žien bude uvedomovať, že vyhovieť všetkým znamená dláždiť si cestu k zlyhaniu, bude komičiek pribúdať. 😊

Na Slovensku je len pár ženských standup komičiek, pociťujete to ako Vašu výhodu, alebo skôr nevýhodu?

Aktuálne aj-aj. Je to skvelé postavenie na trhu, keďže som naozaj momentálne jediná vystupujúca stand-up komička. Zároveň by som však ocenila konkurenciu v estrogénovom duchu. 😊 Po tej sa obzerám hlavne v českej republike, kde žien komičiek je viac.

„My ženy ťažšie zvládame odmietnutie všeobecne a nie to ešte naraz od 200 ľudí v publiku, takže... napriek tomu verím, že ja už žijem v generácií žien, ktoré sa neboja vyjadriť svoj názor, priznať sa ak sa mýlia a úprimne sa oddať pravde, že nikto nikdy nedokázal vyzerať stále dokonalo. “

Súčasťou Vašej práce je časté cestovanie a vystupovanie po nociach. Kto je vtedy s Vašim synom? Ako riešite takúto domácu logistiku, keďže ste s ním sama?

Damián je neflexibilnejšie dieťa aké si viete predstaviť, takže on je pripravený na každú situáciu lepšie ako ja. Snažím sa vystupovať hlavne v čase víkendov, keď je s otcom či babkou a keď to nevychádza pomáha mi skvelá opatrovateľka tu v Bratislave. Keďže Damko má už v štyroch rokoch vlastné ambície, brávam ho často na predstavenia so sebou. Moji kolegovia sú moji priatelia a nemohla som si priať lepší pracovný kolektív. Je to dreamjob všeho-všudy. 😊 Zároveň mnohým z nich robím láskavosť kontaktom s dieťaťom aj keď si to neuvedomujú. :D

Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v živote ženy pri budovaní si vlastných snov a cieľov?

Jednoznačne má, akákoľvek podpora v ceste za svojim snom je podľa mňa katalyzátorom rastu človeka ako takého. Život je však veľký čarodejník a nie každý má to šťastie dostať prostriedky či priestor na rozvoj. V tomto prípade si treba uvedomiť, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali a každý si svoju vojnu musí nakoniec aj tak vybojovať sám.

„Život je však veľký čarodejník a nie každý má to šťastie dostať prostriedky či priestor na rozvoj. V tomto prípade si treba uvedomiť, že prekážky sú na to, aby sa prekonávali a každý si svoju vojnu musí nakoniec aj tak vybojovať sám.“

Mali ste niekedy v živote krízu, kedy ste v sebe nevedeli nájsť motiváciu na pokračovanie vo Vašej práci?

Mávam ich pravidelne, čo je pri tvorivej práci asi niečo, čoho sa nezbavíme. Aj keď vždy, keď je tá kríza prítomná je to veľmi stiesňujúci pocit a akési hnusné presvedčenie, že to najlepšie som už vymyslela a viac nie je o čom. Vtedy si vždy spomeniem na krízy, ktoré som už preklenula aj keď jasné, že tá aktuálna sa zdá ako väčšia než tie predošlé. V živote aj v umení platí krásna anglická fráza Just keep going. Len pokračuj. Malé krôčiky sú tiež znamením, že sa hýbeš. Niekedy stačí si len tak jednoducho uvedomiť, koľko sa toho zmenilo za posledný rok a bolo by hlúpe myslieť si, že aktuálny stav je trvalý.

Naučila Vás niečo Vaša práca?

Naučila ma byť sama sebou, hľadať sa, padať so cťou a nachádzať sa. Naučila ma a stále ma učí mať sa rada, lebo človek, ktorý nemá rád sám seba, nemôže mať poriadne rád ani ostatných a vyžaduje od nich neadekvátne reakcie. To úplne platí aj pri humore, hoci to znie zložito. Naučila ma uznať mužom oveľa viac dobrých stránok ako som predpokladala, lebo moji kolegovia sú ozaj extraordinárne príklady láskavých a citlivých ľudí. (Občas sú to ješitáci egoistickí, ale to sa dá prežuť :D ) Bez možnosti rozosmievať ľudí by som to dnes nebola ja.

Čo máte na Vašej práci najradšej?

Toho je veľa. Niekedy len tak sedím na záchode, kde mám ako väčšina ľudí tie najhlbšie zamyslenia a hovorím si: ,,Za čo?“ Ale v tom dobrom zmysle. Som na predstavení, ľudia sa smejú, v zákulisí sa smejeme s kolegami, po predstavení niekedy prídu spokojní diváci, aby sa odfotili a poďakovali a ja si vzápätí uvedomím, že som vlastne v práci. Je to dreamjob a mám obrovskú pokoru pred skutočnosťou, že na Slovensku, kde veľa ľudí nemá možnosť vybrať si zamestnanie, ktoré ich baví, práve ja môžem vykonávať túto bohumilú činnosť a živiť sa umením, po čom som vždy túžila.

„V živote aj v umení platí krásna anglická fráza Just keep going. Len pokračuj. Malé krôčiky sú tiež znamením, že sa hýbeš. “

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj sen, len majú strach realizovať ho?

Aby nestrácali čas. Je veľmi jednoduché povedať tie známe motivačné frázy, ale obyčajná žena ich pošle v sekunde do prdele a ide prihriať segedín. Viem to, bola som tam. Pred štyrmi rokmi som dusila bravčovú krkovičku na Kysuciach a mala som 140 kíl. Sebavedomie a ambície na nule. Vtedy som len v zadnom mozgu snívala fantazmagórie o tom, že sa opäť postavím na javisko alebo o tom, že nazbieram odvahu na rozvod a sťahovanie do Bratislavy. Rodina bola pre mňa alfa a omega (samozrejme stále je, ale iným spôsobom), takže to, že moje sny sa dotýkajú mojich základových kameňov o predstave rodiny, ktorú som ja nemala a o to viac som ju chcela odovzdať, bolo tiež bolestivou prekážkou po ceste za svojim snom. Dnes som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Nehovorím, že je to ľahké, práve naopak. Je to ťažšie ako predtým, ak sa bavíme o práci, financiách či každodennej realite, ale to oslobodenie, ktoré človek pocíti, keď vie, že konečne kope za seba a pracuje na vlastnom šťastí by som dopriala každému. Máme len jeden život a šťastie by sme zmeškať nemali.

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?

Priznám sa, že na relax veľa času nemám. Väčšinou keď zatvorím počítače po pracovnom dni a nie som na predstavení, tak treba zase žehliť, prať, variť. Klasika. V tomto mám zatiaľ nastavený pomerne nezdravý spôsob, že ma tak raz do mesiaca vypne a vtedy odovzdám dieťa a preležím celý deň pred Netflixom, jem, čítam, nerobím nič produktívne. Ako oddych beriem hlavne vystúpenia, kedy som s priateľmi a robím v zásade niečo, čo ma baví.

„Je veľmi jednoduché povedať tie známe motivačné frázy, ale obyčajná žena ich pošle v sekunde do prdele a ide prihriať segedín. Viem to, bola som tam. “

Ako vyzerá Váš bežný deň?

To sa snáď ani nedá opísať, lebo každý je iný. :D Ešte minimálne pár dní je mohutnou súčasťou môj hlavný homeoffice administratívny job, ktorý má pevnú pracovnú dobu od 11tej do 18tej. Pred jedenástou zvyknem zaviesť syna do škôlky, následne idem buď cvičiť alebo sedieť do kaviarne a písať. Večer už mám syna, pracujeme v domácnosti alebo k nám zavoláme priateľov a bavíme sa. Sú dni, kedy mám večer predstavenie alebo naopak počas dňa niečo natáčame či tvoríme. Keď syn zaspí, otváram druhý počítač a strihám videá do druhej roboty. Je to veselé, nenudíme sa a snažíme sa tým plávať s pokojom angličana. :D

Máte nejaké životné motto?

Myslím, že som ho vyššie aj spomenula, ale áno. Je to uvedomenie si toho, že ťa nemusí mať každý rád. Veľa rokov svojho života som premárnila márnymi zápasmi o lásku iných ľudí a pritom som nemala rada seba. Myslela som si, že ja závisím od nich. Že nie som dosť dobrá, ak ma nemajú radi v prvom rade oni. Omyl! Je to presne naopak. Keď sa oslobodíme od závislosti na cudzej predstave o nás samých, uvidíme sa v úplne novom svetle a tí druhí nás tak uvidia tiež.

Simona je ošperkovaná týmito šperkami: