RNDr. Klaudia Kyselicová, PhD.

V roku 2011 ukončila štúdium v odbore Antropológia na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 až 2016 pôsobila ako interný doktorandka na katedre antropológie a na katedre molekulárnej biológie PriF UK kde sa venovala molekulárnej detekcii infekčných ochorení (prevažne TBC) z kostrových pozostatkov a zubov. Pri zavádzaní nových postupov pri hľadaní DNA patogénov shotgun sekventovaním mala možnosť spolupracovať s dánskym pracoviskom GEO Genetics v Kodani. V roku 2014 prechodne pôsobila na Kriminalistickom expertíznom ústave PZ v Bratislave ako laborantka na Oddelení daktyloskopickej identifikácie osôb. Od roku 2015 pôsobí ako konzultantka v odbore kriminalistická antropológia a podieľa sa na výskume postmortálneho intervalu a jeho určovania v prípade tiel nájdených vo voľnom prírodnom prostredí a stanovenia faktorov, ktoré signifikantne ovplyvňujú rýchlosť a charakter dekompozície ľudských pozostatkov. V súčasnosti je odbornou asistentkou na Fyziologickom ústave, kde v rámci tímu Akademického centra pre výskum autizmu venuje výskumu etiopatogenézy porúch autistického spektra – projektoch zameraných na 2D:4D, daktyloskopiu a antropometriu.

Kde ste sa narodili, aké ste mali detstvo? Čím ste chceli byť ako dieťa?

Som rodená Bratislavčanka. Vyrastala som v jednej z najkrajších štvrtí mesta, vtedy obklopenej vinicami a výhľadmi na takmer všetky svetové strany. Určite ma to do istej miery poznačilo, lebo si ani dnes ako presvedčený lokálpatriot neviem predstaviť odsťahovať sa v rámci krajiny na iné miesto. Pôvodne sa zo mňa mala stať akademická maliarka, umelkyňa alebo grafička...keďže som ako dieťa veľa a všade kreslila, mi táto „nálepka“ prischla už v škôlke a ťahala sa so mnou až po prvý nevydarený pokus dostať sa na Vysokú školu výtvarných umení. Keď sa na to dnes spätne pozerám, tak som až s odstupom takmer dvadsiatich rokov pochopila, že čo som najradšej vo svojej naivnej detskej tvorbe zachytávala bol práve človek, ľudské telo a prírodné motívy. V podstate som bola fascinovaná pozorovaním ľudského tela, tvárí a ich zmien v čase. Približovalo sa to takej amatérskej štúdii fyzických charakteristík ľudského tela.

„V súčasnosti najväčšia časť mojich výskumných úloh prebieha v rámci Akademického centra výskumu autizmu, kde zbieram vzorky a údaje od detí s poruchou autistického spektra. Dlhodobým a hlavným cieľom je nájsť biologické ukazovatele tejto neurovývinovej poruchy.“

Pochádzate z vedeckého alebo medicínskeho rodinného prostredia?

Nenazvala by som to medicínskym ani vedeckým rodinným prostredím, ale zdravie, liečba a životný štýl boli u nás doma dosť frekventované témy. Jedinou lekárkou v rodine je mamina sestra a keďže tá ešte pred štyridsiatimi rokmi začala pôsobiť v Rakúsku, bola každá návšteva, pri ktorej priniesla starým rodičom lieky, výživové doplnky a potrebné veci, ktoré neboli u nás vtedy dostupné, veľkým zážitkom. Vyrastala som so starými rodičmi a veľký dôraz sa kládol na vzdelanie. Starý otec mal vo svojej pracovni knihy na všetky možné vedecké aj alternatívne témy od astronómie cez astrológiu, homeopatiu až po ťažké medicínske lexikóny a atlasy. Ešte k tomu boli v švabachu. V detstve to bola moja alternatíva ku Harry Potterovi.

Má Bratislavčanka – vedkyňa vzťah k folklóru?

Ako dieťa som osem rokov tancovala vo folklórnom súbore a milovala som to...všetko – tanec, kroje, piesne. Bol to jeden z mála krúžkov, na ktorý som chodila dobrovoľne , na rozdiel od hry na akordeóne, ku ktorej som si dodnes nevedela vytvoriť vzťah. K tancu som sa v dospelosti už, žiaľ, nevrátila, ale folklórne prvky sa u mňa občas mihnú aj v šatníku – naposledy to bola vyšívaná krojová blúzka a opasok, ktoré som kupovala na letnej dovolenke v Bukurešti.

„Pre nich je skôr kuriozitou že sa na mieste obhliadky/činu mihne mladá žena, ktorá nemá strach manipulovať s pozostatkami. Zakaždým som sa však stretla s veľmi korektným a ochotným jednaním zo strany mužských kolegov.“

Kde ste študovali na strednej a vysokej škole?

Strednú aj vysokú školu som absolvovala v Bratislave. Z Evanjelického lýcea som v roku 2005 nastúpila na Prírodovedeckú fakultu, najprv na odbor Biológia, a keď sme sa v treťom ročníku mali špecializovať na konkrétny program, prvou a jedinou voľbou bola Antropológia. V tomto programe som pokračovala následne aj v doktorandskom štúdiu. Moja dizertačná práca sa však už po prvom roku začala odkláňať od klasickej fyzickej antropológie, pretože som zistila, že bez molekulárnych analýz sa dnes v tomto odbore už nepohnete ďalej. Takže mám napokon doktorát z Molekulárnej biológie.

Čo je náplňou Vašej práce?

Som fyzická a forenzná antropologička a venujem sa obom aspektom tejto profesie, teda výskum živých ľudí, ale aj kostrových pozostatkov. V súčasnosti najväčšia časť mojich výskumných úloh prebieha v rámci Akademického centra výskumu autizmu, kde zbieram vzorky a údaje od detí s poruchou autistického spektra. Dlhodobým a hlavným cieľom je nájsť biologické ukazovatele tejto neurovývinovej poruchy, ktoré by uľahčili a urýchlili diagnostiku a potencionálne viedli k objasneniu etiológie tejto poruchy. Moje najnovšie zistenia poukazujú na to, že by odtlačky prstov týchto detí mohli byť teoreticky dostatočne špecifické na to, aby sme začali zvažovať, či budú v budúcnosti využiteľné pri diagnostike. Popri odberoch a výskume odtlačkov prstov detí s autizmom sa venujem ešte ďalšej činnosti, ktorá vyplýva z tohto odboru – som konzultantkou v oblasti antropológie, či už pre súdnych lekárov alebo vyšetrovateľov. Táto práca spočíva v identifikácii zosnulých, poväčšine už skeletizovaných tiel. Niekedy sa zúčastňujem obhliadok pozostatkov, ktoré potom analyzujeme, aby sme mohli stanoviť komu patrili, prípadne príčinu smrti. No a keďže mám prax v takýchto úzko vymedzených oblastiach, tak kus svojho pracovného času venujem aj pedagogike, vedeniu študentov a aj prednáškam pre verejnosť.

„Áno, deti som mala pomerne skoro, ešte počas štúdia, syna v treťom ročníku a dcéru v piatom (keď som končila). Nebolo to vôbec ľahké, ale na druhej strane to bola najväčšia motivácia dokončiť školu. Chcela som, aby mali mamu, na ktorú môžu byť hrdí.“

Je vo vašom odbore viac mužov ako žien?

Myslím, že v biologických odboroch sú na Slovensku v súčasnosti viac zastúpené ženy ako muži a v antropológii sú v ešte silnejšej prevahe. Takou smutnou realitou tejto profesie je však to, že iba mizivé percento absolventov po ukončení štúdia zostane pracovať v tomto odbore. Väčšina študentov nastupuje na štúdium s predstavou, že sa zamestnajú v špičkovom kriminalistickom laboratóriu, kde budú riešiť tie najzaujímavejšie prípady alebo na klinike, kde bude mať ich práca reálny dopad na zdravie pacientov. Realita však vyzerá tak, že počet týchto vychytaných miest nikdy nebude zodpovedať počtu uchádzačov.

Pociťujete to, že ste žena – antropologička ako výhodu alebo skôr nevýhodu?

To, že môžem vo svojom odbore reálne pôsobiť a venovať sa niečomu, čo som si sama vybrala a v krajine, v ktorej som sa narodila, považujem za menší zázrak a požehnanie. Buď pri tom v dnešnej dobe nezohráva pohlavie až takú úlohu, alebo som z tohto hľadiska nemala negatívnu skúsenosť. Ako forenzná antropologička spolupracujem častejšie s mužmi (súdnymi lekármi, policajtmi, hasičmi) ako so ženami. Pre nich je skôr kuriozitou že sa na mieste obhliadky/činu mihne mladá žena, ktorá nemá strach manipulovať s pozostatkami. Zakaždým som sa však stretla s veľmi korektným a ochotným jednaním zo strany mužských kolegov.

„V podstate všetko, čo vyjde v papierovej alebo online podobe, je ihneď kritizované, posudzované, napádané a spochybňované.“

Máte nejaké dlhodobé pracovné ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

V oblasti výskumu autizmu je mojim cieľom vytvoriť predikčný model vychádzajúci z odtlačkov prstov, ktorý by predpovedal pravdepodobnosť, s akou má dieťa narušený neurovývin, a s akou pravdepodobnosťou môže ísť práve o autizmus. V oblasti forenznej antropológie robím výskum postmortálneho intervalu, na základe ktorého sa dá stanoviť doba smrti. Je to v súčasnosti asi najväčšia výzva ktorej čelíte, keď pracujete s kostrovými pozostatkami a správne stanovenie tohto intervalu sa niekedy blíži science fiction. V praxi sa ukázalo, že mnohé metodiky sú limitované, preto pracujeme na ich vylepšení.

Máte 2 deti, 9 ročnú dcéru a 12 ročného syna. Obe deti ste mali počas štúdia na vysokej škole. Bolo náročné študovať a zároveň sa starať o dve malé deti? Koľko mala Vaša dcéra, keď ste končili školu?

Áno, deti som mala pomerne skoro, ešte počas štúdia, syna v treťom ročníku a dcéru v piatom (keď som končila). Nebolo to vôbec ľahké, ale na druhej strane to bola najväčšia motivácia dokončiť školu. Chcela som, aby mali mamu, na ktorú môžu byť hrdí. Keď som končila vysokú školu, mala dcéra šesť mesiacov. To bolo obdobie, keď som pocítila, kde mám fyzickú aj mentálnu hranicu. Diplomovú prácu som písala len v čase keď spala, takže od desiatej večer do druhej ráno...a takto to šlo niekoľko mesiacov. Nejak sme to vtedy spolu s manželom a mamou, ktorá mi strážila deti, keď som mala skúšky, vydržali.

Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v budovaní vlastných snov a cieľov? Viete si predstaviť, že by ste dosiahli toľké úspechy bez rodinného zázemia a podpory?

Rodinné zázemie, z ktorého človek vychádza, má bezpochyby vplyv na jeho vzťah k sebe samému aj ku svojmu okoliu. Z osobnej skúsenosti viem, že dlhodobá motivácia vychádza len z činnosti, ktorá vám je prirodzená a nie je v rozpore s Vašim presvedčením. Keď príde obdobie pochybností, je dobré, keď nastúpia tí blízki ľudia, ktorí vám nastavia zrkadlo a pripomenú, prečo to vlastne robíte.

Mali ste niekedy v živote krízu, kedy ste v sebe nevedeli nájsť motiváciu na pokračovanie vo Vašej práci?

Samozrejme, občasné krízy sú vo vedeckých kruhoch bežným javom. Akademické prostredie je nadmieru kritické voči všetkému, čo vedec vyprodukuje. V podstate všetko, čo vyjde v papierovej alebo online podobe, je ihneď kritizované, posudzované, napádané a spochybňované. Na jednej strane to je nevyhnuté z toho dôvodu, aby sa zabezpečila istá kvalita vyprodukovaných výsledkov. No na druhej strane to niekedy v mladom vedcovi môže doslova zabiť chuť pracovať na myšlienke, ak nemá dostatočnú podporu zvonka. Mňa osobne hnevá vysoká subjektivita a netransparentnosť v zaobchádzaní s financiami vyčlenenými na vedu.

„Áno, v prvom rade to, že nemôžete pochybiť, ak si priznáte, že niečo neviete. Fatálne chyby nastávajú, keď sú niektorí odborníci po rokoch pôsobenia presvedčení, že sa už nemajú kam posúvať. “

Naučila Vás niečo Vaša práca?

Áno, v prvom rade to, že nemôžete pochybiť, ak si priznáte, že niečo neviete. Fatálne chyby nastávajú, keď sú niektorí odborníci po rokoch pôsobenia presvedčení, že sa už nemajú kam posúvať. Je to absurdné, pretože veda napreduje takým tempom, že nikto z nás nemá šancu pokryť všetky metódy a najnovšie poznatky. Uvedomila som si, že netreba stratiť zdravý nadhľad.

Čo máte na Vaše práci najradšej?

To, že je nepravdepodobné, že prepadnem rutine. Moja práca je veľmi kreatívna a najviac sa mi páči, že sme aj na pracovisku označovaní ako „kreatívni zamestnanci“.

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj sen, len majú strach realizovať ho?

Ak to je strach, ktorý pramení z toho, aká bude reakcia okolia, tak by som sa ich spýtala, či by ich táto práca/sen napĺňal, keby ich prestala reakcia okolia zaujímať. Pokiaľ robíte niečo s radosťou, nie je šanca, že zlyháte. Úspech nie je ani číslo na výplatnej páske, ani popularita. Som úspešný človek, ak mám na konci dňa dobrý pocit z toho, čo som spravila. Či už to je správne naformátovaná tabuľka v Exceli, spokojný zákazník, alebo vydarená operácia, úspech je subjektívny pocit.

„Pokiaľ robíte niečo s radosťou, nie je šanca, že zlyháte. Úspech nie je ani číslo na výplatnej páske, ani popularita. Som úspešný človek, ak mám na konci dňa dobrý pocit z toho, čo som spravila. “

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?

Čítať inú ako odbornú literatúru je pre mňa momentálne luxus. Pozerať filmy s nie príliš náročnou tematikou je tiež oddych. Výlety s mojimi deťmi a dobré jedlo musia byť takmer každý víkend.

Ako vyzerá Váš bežný deň?

Vstávam pomerne skoro, niekedy pred šiestou. Výučba prebieha väčšinou doobeda, tak ak ešte predtým stihnem vybaviť e-maily, som rada. Medzi 10. a 11. hodinou sú v Akademickom centre výskumu autizmu odbery. V tomto centre sa venujem deťom a rodičom, ktorí prišli na diagnostiku. Poobede sa píšu články, žiadosti o granty, posudky, kontrolujú záverečné práce a počas semestra opravujú písomky. Na druhej strane nie je ani jeden týždeň, ktorý by mal rovnaký priebeh ako ten predošlý, pretože keď prebieha výskum, treba ho vtesnať pomedzi výučbu. Vtedy treba zabezpečiť, aby boli pripravené a spracované vzorky, prebiehajú stretnutia ohľadom postupu a podobne. Ak som privolaná na obhliadku, musím byť schopná sa zmobilizovať do hodiny. Obhliadka môže trvať hodinu, ale aj 5 či 6 hodín. Analýza kostrového nálezu zaberie väčšinou 4 hodiny a mám možnosť zadeliť si čas. Večer sa u nás odohráva rodinný život – deti referujú, čo bolo v škole, píšu si úlohy, občas sa podarí zostať hore dlhšie a pozrieť si spoločne film. Medzi 21. a 23. hodinou si robím rešerš na internete, plán povinností a termínov, či už pracovných alebo súkromných, a keď je pohoda, tak pozerám videá alebo čítam knihy.

Máte nejaké životné motto?

Áno – každý sme presne tam, kde máme v danú chvíľu byť. Neverím na náhodu, ani koincidenciu.

Klaudia je ošperkovaná týmito šperkami: