Po stopách koreňov pop-artu

-1-
Po stopách koreňov pop-artu

Andrij - Andrej Varchola sa narodil presne sto rokov pred mojím narodením, v roku 1886, v doline Nízkych Beskýd, v obci s názvom Miková. Malebnú dedinku, ležiacu na okraji monarchie, tvorilo len málo obyvateľov, a to výlučne etnickej skupiny nazývanej Karpatskí Rusíni. Karpatskí Rusíni v tej dobe obývali severné a južné svahy Karpát. Do začiatku 20. storočia tvorili Rusíni väčšiu časť obyvateľstva tohto územia. Oblasť, ktorú Andrej čoskoro navždy opustí sa po dĺžke rozprestierala cez 365 kilometrov. Karpatská Rus ležala na častiach územia dnešného Poľska, Slovenska, Ukrajiny, Maďarska a Rumunska. Podľa súčasného rozdelenia hraníc leží Miková na špici Karpát na Slovensku a to len kúsok od hraníc Ukrajiny a Poľska.

Koncom 19. storočia sa s nárastom počtu obyvateľov v Mikovej zmenili životné podmienky. Málo úrodná pôda v okolí Mikovej nevedela zabezpečiť dostatočnú obživu jej obyvateľom. S týmto problémom bojovala väčšina obcí v okolí.

-2-
Po stopách koreňov pop-artu

Dňa 17. novembra 1892 sa narodilo krásne dievčatko, ktorému dali meno Uľa – po slovensky Júlia - Zavacká. A tak, ako predurčovalo jej meno, čakal ju jeden z najromantickejších príbehov odohrávajúci sa na dvoch kontinentoch a miestach vzdialených 7500 km. Keď sa Júlia narodila mame Justíne, už mala o dva roky staršiu sestru Máriu (Marja). Po Júlii sa narodil Juraj (Ďuri), Helena (Vlena) a nakoniec o 15 rokov mladšia Eva (Jeva). Práve Eva dostane o 50 rokov neskôr splnomocnenie na všetky zdedené časti pozemkov, dreveničiek, a tiež dodnes zachovanej studne, patriacich manželom Andrejovi a Júlii, ktorí sú už niekoľko rokov hrdými občanmi Ameriky. Júlia pochádzala z pätnástich súrodencov. Keď bola Uľa malé dievča, Miková mala ani nie 500 obyvateľov (v súčasnosti má len 130 obyvateľov). Bolo to však dosť na to, aby sa delila na hornú a dolnú Mikovú. Každý obyvateľ, tak ako bolo nielen u Rusínov zvykom, žil pre zem. Každá rodina mala dokonca vlastný mlyn na mletie zŕn, čo bolo absolútne nezvyklé na pomery ostatných vidiečanov zo Slovenska. V dedine sa pestoval ľan aj konope, z ktorých sa vyrábali ľudové odevy. Rodiny mali hospodárske zvieratá a tá rodina, ktorá mala ovce, vyrábala syry, vlnu a spracovávala ovčiu kožu. Najmä muži si privyrábali sezónnymi prácami na dolniakoch, ale aj v iných, úrodnejších častiach krajiny. Časom však bolo čoraz ťažšie si tam prácu nájsť.

-3-
Po stopách koreňov pop-artu

Ako Varcholovci, tak aj Zavackí, patrili k zámožnejším rodinám v Mikovej. Majetok Varcholovcov však veľmi neohúril mladú sedemnásťročnú Júliu, keď o ňu dvadsaťtriročný Andrej prejavil záujem. Obe rodiny pochádzali z hornej Mikovej a Júlia samotná hovorí, že finálne rozhodnutie o sobáši urobila až po tom, čo jej Andrej pri dvorení priniesol sladkosť. Aká sladkosť to bola, ktorá presvedčila mladú krásavicu z Mikovej, netušíme. Musela byť však najlepšia, akú kedy jedla. Pravda možno nebola ukrytá vo vnútri chutného CANDY, ako skôr to boli Andrejove kontakty a skúsenosti z Ameriky. Pretože obe rodiny patrili k zámožnejším, znamenalo to, že si mohli dovoliť vycestovať do Ameriky. „Vyzeral dobre. Blondiak. Môj manžel mal kučeravé vlasy. Oh! Každé dievča z dediny ho chcelo. Otcovia mu dávali peniaze, veľa peňazí, veľa pozemkov, aby sa oženil s ich dcérami. On nechcel, chcel iba mňa.“

"He was good-looking. Blond. My husband had curly hair. Oh! He came back to village and every girl want him. Fathers would give him lots of money, lots of land to marry daughter. He no want. He want me."

Takto popísala príbeh lásky Júlia Warhola v rozhovore pre Esquire magazín. V tej dobe jej už slávny syn Andy sa na ten rozhovor veľmi hneval. „Prečo neupravili jej angličtinu na niečo menej roľnícke? Pôsobí tam ako mentálne zaostalá.“

Sťažoval sa Andy svojmu bratovi. Súdim, že bezprostrednosť jeho matky nenahrávala dlhé roky budovanému celebritnému statusu a alter egu Andreja Warholu – Andymu. „Prišiel z Ameriky, nepoznala som ho. Prešiel okolo nášho domu a mal kufor. ,Hej Andrej, videl si mojich synov v Amerike?‘ Opýtala sa ho moja mamička. Vošiel dnu do domu, och aký bol pekný, nikdy na to nezabudnem. Vrátila som sa z poľa a niesla pšenicu. Zostala som na tráve a on pozrel na mňa. ,Kto je to malé dievča?‘ pýtal sa. ,Ona bude tvoja žena!‘ Odpovedala moja mama žartovne.“

Vtedy niekedy začína láska v malej obci Miková, vďaka ktorej vznikol jeden z najväčších umelcov našej histórie. „Mala som 17, nič som nevedela. Nemyslela som na mužov. Všetci ma nútili si ho vziať. Mama aj otec. ,Bude sa ti páčiť‘, vraveli, prišiel aj kňaz a prehováral ma. ,Ten Andrej je veľmi dobrý chlapec, vezmi si ho.‘ Plakala som.“

Andrej sa nevzdáva a opäť navštevuje dom Zavackých, tentokrát s účinnou stratégiou. „Priniesol mi sladkosti, úžasné sladkosti a za tie sladkosti som si ho vzala.“

"He brings me candy. I no have candy. He brings me candy, wonderful candy. And for this candy, I marry him.”

-4-
Po stopách koreňov pop-artu

Bol krásny májový deň v roku 1909, keď sa v Mikovej konala významná udalosť. Statný 165 cm vysoký a 83 kg vážiaci Amerikánec s blond kučeravými vlasmi si berie krásnu sedemnásťročnú slečnu Uľu Zavackú. Svadba trvala tri dni. Andrej mal biely kabát a stuhy na klobúku. Ako svadobné menu boli vajcia, ryža, kura, cestoviny, chlieb a svadobné koláče. Cez celú Mikovú sa niesli nádherné piesne rómskej kapely. „Svadba bola nádherná, nádherná. Bola som oblečená v bielom. Mala som závoj. Bola som nádherná. Môj manžel mal biely kabát. Vtipné, vtipné. Mal čiapku s veľa stužkami. Tri rady stužiek. Deň a pol s mojou mamou a deň a pol s jeho mamou. Veľká krásna oslava. Jedenie, pitie, sudy whiskey. Úžasné jedlo, ryža s maslovým cukrom, chlieb, dobrý chlieb, domáce sušienky. Nádherné!“

“Wedding was beautiful, beautiful. Three-day wedding. I wear white. Very big veil. I beautiful. My husband had big white coat. Funny, funny. He had hat with lots of ribbons. Three rows of ribbons. A day and a half with my Mamma. A day and a half with his Mamma. Big, beautiful celebration. Eating, drinking, barrels of whiskey. Wonderful food—eggs, rice with buttered sugar, chickens, noodles, prunes with sugar, bread, nice bread, cookies made at home. Beautiful."

Spomína sedemdesiatšyri ročná Júlia Warhola s úsmevom na perách redaktorovi, ktorý píše článok pre magazín Esquire o mamách slávnych osobností súčasnosti (rok 1966). „Mala som vlasy ako zlato, vlasy spustené po plecia, och.. nádherné vlasy a aká hudba, sedem cigánov hralo hudbu. A teraz? Všetko je preč, mala som veľké nádherné fotky z mojej svadby. Preč.“

-5-
Po stopách koreňov pop-artu

Prvorodená dcéra Júlie a Andreja Varcholu sa narodila až tri roky po svadbe. Nie je zložité vycítiť, ako veľmi vytúžené dieťa malá Jozefínka bola. (V mene sa zdroje rozchádzajú - mohla sa volať aj Justínka po Júliinej mame.) Jej narodenie muselo navždy umlčať všetky pochybnosti o plodnosti mladého páru. Predsa len, hlavnou úlohou manželstva bolo splodiť čo najviac potomkov, pomocníkov do domácnosti, ktorá potrebuje každú schopnú ruku. Ale človek mieni.. a ani povery, ani ochranná mágia kútnej plachty, ktorá mala chrániť matku s dieťatkom počas šestonedelia, neochránila malú šesťtýždňovú Jozefínku pred prechladnutím, ktoré sa jej stalo osudným. V dobe, kedy Jozefína letí ako malý anjel do neba, je Andrej opäť v Amerike. Na cestu do Ameriky sa púšťa až po tom, ako sa im konečne podarilo splodiť potomka. Teraz bolo na ňom, aby v Amerike dostatočne zabezpečil svoju čoskoro trojčlennú rodinu. Júlia zostáva v dome svojich svokrovcov a ako každá nevesta, plní tie najťažšie domáce povinnosti. „Môj manžel odišiel a všetko bolo zlé. Môj manžel odíde a moja malá dcéra zomrie. Mala som dcéru, zomrela v šiestich týždňoch. Prechladla. Nebol doktor. Potrebovali sme doktora a žiaden nebol v meste. Och, plakala som. Och, zošalela som, keď mi zomrelo bábätko. Otvorila som okno a kričala ,Moje bábätko zomrelo. Moje bábätko je mŕtve. Moje malé dievčatko.‘“

“My husband leaves and then everything bad. My husband leaves and my little daughter dies. I have daughter, she dies after six weeks. She catch cold. No doctor. We need doctor, but no doctor in town. Oh, I cry. Oh, I go crazy when baby died. I open window and yell, ‘My baby dies.’” (She begins weeping.) “My baby dead. My little girl."

Júlia sa aj napriek tomu, že ubehlo už 55 rokov od tejto udalosti, pred redaktorom magazínu Esquire rozplakala.

-6-
Po stopách koreňov pop-artu

V dobe, keď Andrej navždy opúšťa Mikovú, veľmi pravdepodobne uteká najmä pred povolávacím rozkazom. Vojna klope na dvere a každý dezertujúci mladý bojaschopný muž je za svoj útek kruto potrestaný. Môžeme si len predstaviť, ako šikovný musel v roku 1912 Andrej byť, keď odišiel do Ameriky bez toho, aby ho chytili. Povolávací rozkaz ho minul takpovediac o fúz. Uteká aj so svojím bratom. Druhý brat zostáva v rodnej Mikovej. Ako sa neskôr ukáže, toto rozhodnutie sa stane bratovi, ktorý zostal v „Kraji“, osudné. Umiera na fronte počas prvej svetovej vojny alebo neskôr na následky vojny. Andrej utiekol hrobárovi z lopaty, ale nechal doma svoju milovanú ženu, ktorá bude mať čoskoro za sebou najväčšiu tragédiu, akú žena, matka môže mať. Prišla o svoje prvorodené dieťa. Nová doba, takpovediac v predvečer vojny, prináša nové a prísne tresty nielen za dezertovanie, ale aj za napomáhanie k dezercii. To však neodradilo pokútnych agentov, tí sa rýchlo novej situácii prispôsobili. Už nechodia v krásnych oblekoch, cylindroch na hlavách a nedržia v ruke zlaté hodinky, aby ohurovali. Menia kostýmy ako herci naivného dedinského divadla. Nosia ľudový odev a tvária sa ako dedinčania, aby ich žandári nespoznali. Vedia, že majú poslednú šancu predať čo najviac palubných lístkov, pretože blížiaca sa vojna vlnu emigrácie na istý čas určite zastaví. „Vojna, vojna, vojna začala. Mala som veľké krásne fotky mojej svadby, všetko je preč. Oh, ani neviete aké zlé. Prišli vojaci. Andrej nechcel ísť do armády na vojnu. Mal 160 dolárov. Zostala som v Európe, on odišiel do Ameriky. V noci ušiel do Poľska. Iba míľu od domu. Ušiel do Poľska a potom do Ameriky.“

“War, war, war. War start. Oh, you don’t know how bad. Soldiers come. We married in 1909. Andy leaves in 1912. He no want to go to Army, to war. He had $160. I stayed in Europe. He go to America. He runs in the night to Poland, only one mile away. He runs to Poland, then America. I stay in Europe.”

-7-
Po stopách koreňov pop-artu

Počas prvej svetovej vojny Nemci a Rusi bojovali naprieč regiónmi, kde sa Miková nachádza. Júlia starajúc sa o svojich svokrovcov a mladších súrodencov pocíti krutosť vojny na vlastnej koži. Okolie Mikovej bolo posiate lebkami a telami mŕtvych vojakov. Júlia si spomóna, že to vyzeralo ako veľké biele hríby. Museli sa skrývať v lese. Jej dom bol zničený. Vyhorel, všetko sa stratilo. Otca nemala, ten zomrel rok po svadbe a matka zomiera posledný rok vojny v roku 1918. Andrej sa celú dobu snaží posielať Júlii peniaze v obálke, ale vždy sa po ceste stratia. Bankám neveria. Kým nebola vojna, peniaze sa posielali po krajanoch, ktorí sa vracali do kraja. Vojna však tento pre dedinčanov najbezpečnejší transakčný tok zastavila. „Môj manžel je v Amerike. Ja pracujem ako kôň. Jeho rodičia, starí ľudia, žijem s nimi. Nosila som vrece zemiakov na chrbte. Len som pracovala a pracovala. Bola som veľmi silná žena.“

“My husband in America. I work like horse. His parents, old people, I live with them. I carried sack of potatoes on my back. I work and work. I was very strong lady.”

Po stopách koreňov pop-artu
-8-

Andrej Varchola prvýkrát odišiel do Ameriky, podľa rôznych zdrojov, v roku 1903/05/06/07/08. Či sa toľkokrát otočil je otázne, ale história migrantov nám hovorí, že je pravdepodobné, že Ameriku mohol navštíviť aj niekoľkokrát. Keď prvýkrát vycestoval do Ameriky, mohol mať niečo okolo 17 rokov a zamestnal sa ako baník v uhoľnej bani v Pensylvánii. Ako prvé zamestnanie Slovana v Amerike to bolo bežné. Už desaťročia pred prvou svetovou vojnou sa do Ameriky presťahovala takmer tretina obyvateľov Mikovej. Vysťahovalectvo sa stalo jedinou možnosťou z takmer bezvýchodiskovej situácie ťažkého života jej obyvateľov. Z každého domu v Mikovej odišiel zarábať do Ameriky aspoň jeden člen rodiny. Za tri desaťročia prišlo Slovensko vysťahovaním asi o pol milióna obyvateľov. V rokoch 1890-1914 sa za more vysťahovalo asi 225 000 Karpatských Rusínov a usadili sa, presne ako Andrej, väčšinou v priemyselných oblastiach Ameriky. Žili natlačení na sebe v nájomných izbách väčšinou u krajanov. Ostatným Američanom pripadal spôsob života, mnohých ľudí natlačných pod jednou strechou nepochopiteľný a kolovali rôzne zvesti o nie počestnom a zhýralom živote Slovanov.

-9-
Po stopách koreňov pop-artu

O Mikovčanoch sa hovorilo, že sú veľmi zruční a vynaliezaví. Vedeli si skonštruovať vlastné vozy, náradia na prácu, sane, svojpomocne si vedeli vyrobiť takmer všetko. Muži chodili za jesennou a jarnou prácou do Dolného Uhorska, ženy si privyrábali páraním alebo tkaním. Chov oviec sa z Mikovej po prvej svetovej vojne vytratil. Okrem technických zručností sa hovorilo o nesmiernej inteligencii v rode Varcholovcov a o umeleckom a hudobnom nadaní v rodine Zavackých. Samotná Júlia bola za mlada tak nadaná speváčka, že „kantorila“ v kostole. Tejto role sa zvyčajne ujali najschopnejší muži v dedine alebo učiteľ ľudovej cirkevnej školy a nie mladá žena. Keď začiatkom 20. storočia rekonštruovali chrám v Mikovej, Júlia sa zamestnala ako pomocníčka a trpezlivo majstrom maliarom miešala farby a pomáhala. Možno tam niekde sa zrodila v Júlii láska k výtvarnému umeniu, ktorú neskôr so všetkou trpezlivosťou vštepovala všetkým trom synom a predovšetkým tomu najnadanejšiemu a najmladšiemu, Andymu.

-10-
Po stopách koreňov pop-artu

Aby mali na cestu do Ameriky, mnohí Mikovčania predávali svoje role úžerníkom a požičiavali si od príbuzných. Spočiatku si nikto ani len nepomyslel, že by v Amerike zostal natrvalo. Ameriku brali rovnako, ako sezónnu prácu na Dolniakoch. V Amerike sa rýchlo zaučili, pracovali tvrdo a akonáhle našetrili potrebný obnos peňazí, ihneď sa vracali domov za rodinou. Za zarobené peniaze kúpili kúsok poľa alebo postavili novú dreveničku. Z Ameriky prinášali aj nové poznatky a inovácie. Okrem neľahkého roľníckeho života začala v Mikovej silnieť maďarizácia, preto možno mnohí Rusíni aj z iných obcí volili skôr smer slobodné prostredie v Amerike. Cieľ maďarizácie bol pomaďarčenie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku pomocou súboru rôznych opatrení, postupov a snáh vlády aj ďalších inštitúcií. Obmedzila sa činnosť rusínskych spolkov a zastavilo sa vyučovanie rusínskeho jazyka. Život v klasickej rusínskej rodine v Mikovej bol striktne rozvrhnutý. Každý člen rodiny mal svoje dôležité povinnosti. Päťročné deti pásli sliepky, husi a neskôr sa starali o prasatá. Osemročné sa starali o kravy, ktoré bolo treba vyháňať na pastviny, niekedy aj na celé dni a noci. Je pravdepodobné, že voľbu, ktorý syn pôjde do Ameriky, vykonali samotní rodičia. Prví emigranti z nášho územia boli prevažne analfabeti, to znamená, že o Amerike, zemi zasľúbenej, sa nemohli dočítať z brožúr alebo novín. Dôležitú rolu zohrali listy od iných vysťahovalcov, ktorí kvetnato opisujú život za veľkou mlákou. Tieto listy čítaval dedinčanom učiteľ alebo farár. Pri čítaní listov sa občas zbehla aj polovica dediny. Bolo takmer na dennom poriadku stretnúť agentov v malých dedinkách, ktorí lanárili mladých mužov na cestu do Ameriky. Rozprávali historky o bohatom svetadiele, kde zlato leží na zemi. Stačí sa len skloniť a zdvihnúť ho. Vraj sa do Ameriky cestuje loďou väčšou ako ich dedinka. A vďaka dobrému srdcu agenta, ktorý veľmi rád vezme okamžitú zálohu za lístok na palube takéhoto parníka, majú miesto okamžite rezervované. Akonáhle do dediny prídu žandári, agenti stíchnu a tvária sa akoby nič. Robiť propagandu vysťahovalectvu bolo trestné. Vysťahovať sa z Rakúsko-Uhorska síce zakázané nebolo, ale najímať vysťahovalcov či predávať im lístky, bolo prísne zakázané. Najtvrdšie tresty boli pre tých, ktorí verbovali chlapov v bojaschopnom veku. Považovalo sa to za napomáhanie k dezercii. Koncom 19. storočia dostávali chlapi za jednu šichtu v Amerike, napríklad v uhoľnej bani, 1 dolár. Lístok v najlacnejšej triede v parníku do Ameriky stál 34 dolárov.

-11-

Už začína jeseň, keď 12. októbra 1920 sedí ťažko skúšaná 28-ročná Júlia Varchola v sviatočnom mikovskom kroji, s vizitkou (blúzka) s jemnou krížikovou výšivkou, čepcom a šatkou vydatej ženy na americkom konzuláte v Prahe. Jeho pobočka je v hlavnom meste nového štátu s názvom Československo. Nové hranice priradili malú rusínsku obec s názvom Miková, z ktorej takmer nič nezostalo, práve pod Československo. Počas vojny boli zaznamenané snahy rusínskych emigrantov v Amerike - založili si Americkú národnú radu Uhro-Rusínov. 67% členov tejto rady súhlasilo s pripojením Podkarpatskej Rusi k Československu. Môžeme len hádať, či jedným z hlasujúcich členov bol aj Andrej Varchola, ktorý už 8 rokov svoju milovanú manželku nevidel. Práve vo vypätej povojnovej dobe, kedy ani samotná Júlia možno nevedela, akú národnosť jej pri odchode do Ameriky lodný sprievodca napíše do zoznamu pasažierov, Júlia začína dúfať. Dúfať, že sa jej podarí po dlhých rokoch plných krviprelievania, stretnúť sa so svojím manželom. 12.10.1920 Júlia z Prahy odchádza domov a v ruke drží pas so svojou fotkou, lepšie povedané, vízami na cestu do Ameriky platnými presne jeden rok. Má rok na to, aby sa jej podarilo kúpiť si lístok na loď a odcestovať. Táto pre nás zdanlivá maličkosť, ktorá teraz trvá len pár klikov, sa ale poriadne skomplikuje.

Po stopách koreňov pop-artu
-12-
Po stopách koreňov pop-artu

Ktovie, či to bol zásah Boží, čo navždy ovplyvní príbeh Júlie alebo len odmena za to, že napriek krutej nepriazni osudu, Júlia nikdy nestratila svoju zbožnosť. Už prebehlo niekoľko mesiacov, odkedy si Júlia spravila víza do Ameriky a čas ju začína neúprosne tlačiť. Možno chodí každý deň na poštu, ktorá je vo vedľajšej dedine Havaj, vzdialená 6 km od Mikovej. Čaká totižto list od Andreja s inštrukciami a peniazmi na cestu. Ten sa jej pokúsi poslať peniaze niekoľkokrát. Peniaze sa, žiaľ, vždy po ceste stratia. Na jar, keď prejde studená zima, Júlia začína konať. Už nemôže viac čakať. Možno nechce cestovať v zime, pretože cesta, na ktorú sa vydá je ťažká aj v lete, v zime ešte oveľa viac. Andrej jej posiela list s poslednou inštrukciou. Asi v ňom stálo, v ktorom poľskom meste, v ktorej kancelárii, ktorá predáva lodné lístky, ju čaká palubný lístok spoločnosti White Star Line na parník Celtic smer Amerika. To mesto mohlo byť napríklad Katowice alebo Osvienčim. V oboch sídlili kancelárie lodných spoločností. To, ako sa dostane do Katowíc, už mala v rukách len Júlia. Požičiava si peniaze na cestu od mikovského farára a musí mu sľúbiť, že prvorodeného syna pomenuje po ňom - Konštantín (manžel Andrej zrejme s touto dohodou nesúhlasil, pretože prvorodeného pomenovali Paul).

Táto scéna je ako z romantického filmu, keď sa mladá žena rozbieha naproti láske a všetci naokolo jej prajú, pomáhajú a žehnajú.

Začiatkom júna 1921 zbalí len to najnutnejšie a dáva posledné zbohom svojej rodnej obci, sadá na povoz, ktorý ju odvezie na vlakovú stanicu vzdialenú necelých 15 km - do Medzilaboriec. Hneď, ako Júlia dorazí do Ameriky, svoj dlh splatí, posiela požičané peniaze farárovi do Mikovej.

Je veľmi vysoko pravdepodobné, že Júlia vystúpila z vlaku niekde v týchto miestach. Pred vyše 100 rokmi sa to tu hemžilo množstvom ľudí. Ľudia sa na stanici miešali s agentami predávajúcimi “šifkarty”, ktorí sa snažili čo najskôr doslova uchmatnúť pod pazuchy zmätených cestujúcich, z ktorých mnohí už palubné lístky mali zakúpené. Pod nátlakom ich priviedli do agentúr, kde ich častokrát prinútili kúpiť si lístky opakovane tvrdiac, že ten prvý (možno od konkurencie) je neplatný. Tieto prípady sa stávali najmä za čias, kedy cestoval Júliin manžel Andrej. Odvtedy sa zaviedli nové zákony, dokonca sú zaznamenané obrovské súdne procesy, kde voči agentúram a agentom vypovedalo množstvo svedkov. Chcem veriť, že keď na tomto mieste Júlia v júni v roku 1921 stála, už sa takéto nátlakové praktiky nediali. V týchto miestach možno čakala na agenta, ktorý jej ukázal cestu do neďalekej agentúry, kde si ako jedna z dvoch Mikovčaniek vyzdvihla svoju šifkartu, ktorú jej manžel Andrej zakúpil v Amerike. Druhá Mikovčanka na tejto stanici tiež nasadá na vlak, ale opačným smerom. Smerom domov. Júliu tu ešte čaká dlhá cesta tak, ako mňa zajtra smer prístav Gdaňsk.

-13-

Podľa starých železničných máp dedukujeme, ako asi mohla vyzerať cesta Júlie a ďalšej Mikovčanky, pani Prekstovej, ktorá cestovala s ňou. Predsa len, keď idú dve, je to o čosi bezpečnejšie, ako keď sa plaví žena sama. Je možné, že sa mýlime, akou presnou cestou išli. Tieto informácie nie sú verejne dostupné a je možné, že ani rodinní príslušníci nevedia viac ako my. Najbližší prechod vlakom cez hranice Československa do Poľska bol cez Lupkovský tunel. Predpokladáme, že v Medzilaborciach nastúpi Júlia na vlak, prejde Lupkovským tunelom cez Lupkow a zrejme v meste Zagórz, možno ďalej, prestúpi smer Krakow a následne Katowice alebo Osvienčim. Tam je kancelária, kde si má vyzdvihnúť palubný lístok na parník do Ameriky, ktorý bol zakúpený jej manželom. Pri dnešných spojoch vlakov trvá cesta Miková – Medzilaborce – Lupkow- Katowice približne 10 hodín. Môžeme si len predstaviť, koľko asi trvala cesta pred vyše 100 rokmi. Dve odvážne Mikovčanky prídu plné nadšenia do kancelárie v Poľsku, ale namiesto nadšenia na nich čaká veľmi trpké sklamanie. Jedna z nich lístok zakúpený nemá. Musí sa vrátiť a potupne absolvovať tú istú cestu späť do Mikovej. Júlia však lístok mala, lenže zostáva na túto náročnú cestu sama. Bez znalosti jazyka musí prejsť tvrdými kontrolami a neľudskými podmienkami, aby sa tam za morom, kde uvidí Sochu slobody, stretla s milovaným manželom, ktorého dlhých 9 rokov nevidela.

Po stopách koreňov pop-artu
-14-

S vízami v ruke, palubným lístkom a zopár peniazmi nasadá sama, dvadsaťdeväť ročná Júlia Varchola (Uľa Varhola, Julia Warhola ), na vlak smer slobodné mesto Danzig (Gdaňsk). Občania tohto mesta rok pred Júliiným príchodom dostávajú samostatné občianstvo, ktorým stratili svoje bývalé nemecké občianstvo. V Gdaňsku je obrovský strategický a prosperujúci prístav sídliaci na brehu Baltského mora. Práve tu zrejme „plávala“ pravidelná linka Red Star Line prepravujúca mnoho cestujúcich z nášho a poľského územia. Nesmieme zabúdať na to, že vojna skončila nedávno a možno kvôli zdevastovaným železniciam na území Nemecka sa Júlia vydáva práve severnou cestou. V poľskom prístavnom meste sú na našincov zvyknutí. Júlia, jej odev, jej reč a ani zjav nie je nič neobvyklé. Dokonca ani to, že je sama cestujúca žena, nie je v roku 1921 výnimočné. Práve v tejto neskoršej vlne začalo cestovať do Ameriky oveľa viac žien a dokonca aj s veľmi malými deťmi. Vlna vysťahovalectva v roku Júliinej cesty vrcholí. A čím viac ľudí cestuje, tým viac neviditeľných a aj viditeľných nepriateľov ju ako ženu môže na ceste stretnúť…

-15-
Po stopách koreňov pop-artu

Predpokladáme, že v Gdaňsku Júlia nasadá do prvej veľkej lode, ktorú v živote Júlia videla. Ale nebola to ešte tá najväčšia, ktorá ju odvezie cez oceán za manželom. Red Star Line je belgická spoločnosť a prevádzkuje pravidelnú linku Gdansk – Antwerp alebo Ostend. V jednom z týchto belgických miest Júlia vystupuje, aby nastúpila na ďalšiu kyvadlovku, tentokrát na poštový parník „Belgium Mail“. Opúšťa starý kontinent a prvýkrát v živote vystupuje na anglicky hovoriacej pôde, v anglickom Doveri. Z Anglicka máme vďaka digitalizácii prvýkrát rukolapný dôkaz o tom, kadiaľ Júlia cestovala. To, koľko jej predošlé prestupy asi trvali zistiť nevieme, ale súčasným vlakovým spojením Gdansk – Antwerp je to približne 17 hodín a ak prirátame prepravu z Belgicka do Anglicka, tak jej táto cesta mohla trvať celý deň. V zápise u lodného oficiera v neskoršom anglickom prístave v Liverpoole vidíme oveľa viac. Vidíme dátum 11. jún 1921 a vidíme, že Júlia pricestovala belgickou loďou. Rovnako vidíme aj radostnú správu, že na palube lode Celtic s ňou cestuje pomerne veľké množstvo Čechoslovákov. To nám dáva nádej, že cesta Uľi, ktorá zrejme trvala 9 dní, bola spríjemnená spoločnosťou krajanov. Socha slobody je prvé, čo noví obyvatelia Ameriky vidia. Víta ich s otvorenou náručou a dáva nádej lepšieho života. Na americký kontinent Júlia vstupuje 20. júna 1921 a už nikdy sa fyzicky do „Kraja“ nevráti, aj keď kontakty s Mikovou nepretrhne celý život.

-16-

“Kontrola cestujúcich sa začala v skorých ranných hodinách. Úradníci z dopravného podniku nám kontrolovali pasy a palubné lístky, kým lekár všetkým vyšetril zrak, sluch a pokožku. Keď sme dorazili do prístavu, slnko už bolo vysoko. Tam sme videli Lahn, parnú železnú loď, do ktorej sa zmestilo viac ako tisíc pasažierov, z ktorých väčšina boli emigranti ako my, ktorí cestujú treťou triedou. Najmladšie deti začali od strachu plakať, len čo sa dostali na lávku. Antek musel byť nabádaný šťuchnutím od otca predtým, ako vstúpil na vratkú chodbu. Ženy sa potichu modlili a kráčali vpred akoby so zaviazanými očami. V podpalubí boli veľké izby plné poschodových postelí. Mali sme veľké šťastie, pretože nebolo dosť postelí pre všetkých. Niekoľko rodín muselo stráviť celú cestu na kovovej podlahe. Mama bola v rozpakoch, keď sa na ňu upierali mužské pohľady a mala obavu o svoje veci a o svoje deti, najmä o mňa, keďže ma obťažovali nejakí cudzinci. Keď sa spustili sirény, loď sa zachvela a pomaly vyplávala na more. Nebolo cesty späť."

Takto opisuje pamätníčka - emigrantka z Poľska svoju skúsenosť s cestovaním loďou. Tento citát som našla v múzeu vysťahovalectva v Poľsku.

Ja práve stojím v anglickom prístave Dover. Júlia (Uľa) tu vystúpila z lode druhýkrát, ale tá najnáročnejšia plavba zaoceánskym parníkom ju ešte len čaká. Prvýkrát cestuje loďou Gdaňsk - belgické Antwerpy/Ostend. Tam prestupuje na belgickú poštovú loď smer Dover. V Doveri, kde práve stojím a počúvan zvuky mora, nasadá na vlak do 480km vzdialeného Liverpoolu. Podľa našich odhadov má práve za sebou vyše 10 dní cestovania a ešte minimálne raz toľko dní pred sebou, aby dosiahla svoju cieľovú stanicu Pittsburgh v USA.



-17-

Väčšina emigrantov cestovala do Ameriky treťou triedou. Tento názov dostali časti umiestnené pod palubou a často pod hladinou mora. Charakterizovala ho preľudnenosť, špina a dusno. V spomienkach chudobných emigrantov sa "pasáž" často javí ako dramatický zážitok: "Veľký zmätok na palube. Keď loď opustila prístav, ukázalo sa, že na palube je viac pasažierov ako postelí. Nedalo sa tomu pomôcť a tak skupina pasažierov zostala po zvyšok cesty bez lôžok. Bol som jeden z tejto skupiny. Kde som spal? Kde sa dalo. Najčastejšie s kamarátom zo susednej dediny. Hoci jeho posteľ bola široká len dve stopy, obaja sme sa zmestili, keď sme ležali bokom. Neboli tam žiadne kajuty, len obrovské izby so železnými posteľami, tri poschodové postele nad sebou. Do každej miestnosti tohto druhu sa zmestilo niekoľko stoviek ľudí. Keď bolo more pokojné a ľudia zdraví, nebolo to až také zlé. Ale keď sa loď začala hojdať a ľudia dostali morskú chorobu a začali zvracať zo spodnej, strednej a hornej postele, potom sa celá miestnosť zmenila na jednu obrovskú kaluž, z ktorej stúpal zápach v oblakoch pár."

Opisuje svoj zážitok pasažier z Poľska. Medzi rokmi 1815-1930 odišlo z Európy 60 miliónov ľudí, z toho 32 miliónov do USA.

Zo Slovenska v tejto vlne emigrovalo viac ako 600 000 ľudí. Skúste si predstaviť k pomeru ku vtedajšiemu počtu obyvateľov, koľko ľudí to bolo. Dvaja z týchto ľudí boli naši hlavní hrdinovia Andrej a Júlia Warhola. Dôvody prečo tak spravili netreba nikomu vysvetľovať. Nebyť ich statočného rozhodnutia, nebol by jeden z najslávnejších umelcov sveta Andy Warhol.

Po stopách koreňov pop-artu
-18-
Po stopách koreňov pop-artu

Administratívne procesy na Ellis Island boli častokrát kruté a neľudské. Každý deň vozili nové a nové lode tisíce prisťahovalcov, ktorí väčšinou anglicky nerozumeli ani jedno slovo. Proces bol zdĺhavý a ponižujúci. Pri náznaku čo i len drobného ochorenia a nevoľnosti sa dvere do Ameriky zatvárali a unavených, vysilených a vyčerpaných imigrantov posielali na náklady lodnej spoločnosti späť do Európy. V natlačených podpalubných priestoroch sa tiesnili stovky ľudí, čo bola živná pôda pre rôzne ochorenia. Napätie sa muselo dať na Ellis Island krájať. O osude každého človeka rozhodoval len jeden úradník, ktorý púšťal iba zdravých a silných. Z dobových dokumentov sa dozvedáme nečakanú novinu - “Ula Varhola” prichádza tou istou loďou ako “Kalinak Ilona” z Mikovej a “Kalinak Jan” z Mikovej (má označenie menej ako 16, čiže bol dieťa). Rýchlo sme sa v našom pátraní vrátili k Livepoolskemu zoznamu a dve mená pod Júliynim nachádzame opäť meno Kaliňak Ilona. Zo všetkých dostupných záznamov o Júliinej ceste sme vedeli, že cestu minimálne po Európe absolvovala sama. V kancelárii, ktoré predávali lístky na parník smer Amerika, na dve Mikovačanky, ktoré sa vybrali do sveta čakala len jedna “šifkarta”. Druhá sa musela vrátiť späť do Mikovej. Ale vďaka precíznej Americkej administratíve, ktorá sa až v týchto rokoch digitalizovala sa zrejme dozvedáme, že Júlia minimálne na lodi nebola tak úplne sama. Či zaúradovalo staré známe pravidlo “Slovensko je malá dedina” sa dve Mikovčanky a jeden malý synček stretli náhodou v prístave v Livepoole alebo od začiatku cestovali spolu sa už ale nikdy nedozvieme.

-19-
Po stopách koreňov pop-artu

Len ťažko si predstavíme kultúrny šok z kontrastu malej dedinky s 500 obyvateľmi na kraji Karpát a mestom s vysokými mrakodrapmi, akým bol New York. V New Yorku sa však naša hlavná hrdinka dlho neohriala. Po útrpných byrokraciách na Ellis Islande môže konečne v pokoji vkročiť na americkú pôdu. To, či ju jej drahý manžel čakal v prístave, zistiť nevieme. Ale predpokladáme, že do mesta, ktoré má 600-tisíc obyvateľov putuje sama, pravdepodobne v sprievode svojich krajanov a jej manžel je opäť na šichte. Musel to byť zvláštny pohľad na vnútro vlaku, ktorý išiel vyše 8 hodín do 600 km vzdialeného priemyselného Pittsburghu v Pennsylvánii. Vlak, v ktorom sa tiesnili samí Čechoslováci tesne jeden vedľa druhého. Možno si vďaka svojej prítomnosti vo vlaku ani nepripadali, že sú vyše 5000 km od vlastnej domoviny. Výhľad z okna vlaku musel byť krásny. Lesy podobajúce sa na lesy v okolí Mikovej, hory takmer na vlas rovnaké, aké lemujú hranicu do Poľska a krásne priezračne modré jazerá. Žiadna idylka však netrvá večne. Vlak dorazí do hlavného mesta štátu Pensylvánia, a keď Júlia vystúpi z vlaku, zavalí ju kúdeľ štipľavého smogu. Andy Warhol svoje rodné mesto nazýval: „Najhoršie miesto na svete, keď ste vyšli von v bielom tričku, zmenilo sa na tmavosivé.“ Počas svojho 36-ročného umeleckého pôsobenia v New Yorku, svoje rodné mesto Andy nenavštívil ani jedenkrát. Toto sivé priemyselné mesto s názvom Pittsburgh sa na niekoľko desaťročí stane Júliiným domovom.

-20-
Po stopách koreňov pop-artu

Keď Júlia Warhola dorazí do Pittsburghu, vidí svojho manžela po deviatich rokoch. Za tých deväť rokov sa jej stalo toľko udalostí, ako sa niekomu nestane za desať životov. Pochovala rodičov, svokrovcov, iné príbuzenstvo a najmä prišla o svoju prvorodenú dcéru. Prežila vojnu, evakuáciu celej dediny a absolútnu chudobu. Prežila aj vyhorenie domova, a to všetko bez opory a prítomnosti milovaného manžela. Ktovie, či sa vôbec na prvý pohľad spoznali. Ktovie, aké bolo ich prvé zvítanie. Či sa k sebe rozbehli a všetka ťarcha, ktorú do tejto chvíle na svojich pleciach Júlia niesla, konečne opadla. Je v náručí muža, ktorý sa o ňu postará. Už na všetko nie je sama. V Júliiných 29-tich rokoch a Andrejových 35-tich dostávajú títo dvaja zaľúbenci druhú šancu na spoločný život.

-21-

Andyho otec Andrej sa stal hrdým oficiálnym Američanom pár mesiacov predtým, ako sa Andy narodil. Z Andrija Varcholu je Andrew Warhola. Pracoval v železiarňach Jones & Laughlin Steel Corp. V meste, v ktorom žili, sa miesilo nespočetné množstvo etník a národností. Na jednom mieste žili Taliani, Nemci, Íri a židovskí prisťahovalci. Andrej spočiatku nedokázal zabezpečiť bývanie vo štvrti, kde sa hovorí „po našomu“, nazývanej „Ruska dolina“ (Rusyn valley). Odkiaľ vlastne pochádzali obyvatelia „Rusyn valley“? Boli to Srbi? Chorváti? Rumuni? Určite nie. Ich reč sa podobala na slovenčinu, trochu ruštinu a ukrajinčinu. Boli to Slovania, sami seba nazývajú Ruthenians alebo Rusyns či Rusnak. Zavackí (rodina Júlie) žijúci v Amerike o svojej národnosti občas hovorili, že sú Rusi. Pretože ľudia Rusko poznali, lebo je veľká krajina, aj keď vedeli, že to pravda nie je. Suseda žijúca vedľa Warholových ich popisovala ako Slovákov alebo Poliakov. Američania ich hanlivo nazývali „Hunkies“. Ich prvý byt bol na Orr Street. Mal dve izby a bol na druhom podlaží dreveného domčeka radovej zástavby. Voda bola len studená a záchod bol vonku. V takom byte Júlia priviedla na svet Paula, Johna a Andyho. Posledný Andy, z ktorého sa stane jeden z najslávnejších umelcov sveta, sa jej narodil, keď mala 36 rokov.

Po stopách koreňov pop-artu
-22-
Po stopách koreňov pop-artu

V priebehu dvoch rokov od narodenia Andyho Warhola sa Warholovci sťahovali 2x na tej istej ulici. Traja chlapci spolu spávali v jednej posteli. Ako povedal brat John, nikdy nepociťovali, že sú chudobní. Pretože všetci naokolo bývali úplne rovnako. V dome, do ktorého sa presťahovali, žili ešte s jednou rodinou a platili 18 dolárov mesačne, čo bola približne štvrtina mesačného príjmu rodiny. Andy Warhol sa statočne pri rozhovoroch vyhýbal téme svojich koreňov. Keď sa v roku 1949 prišiel uchádzať o prácu v magazíne, bol požiadaný editorom o svoju biografiu. „Môj život nevyplní ani veľkosť malej pohľadnice“. Častokrát klamal aj o dátume svojho narodenia. Raz sa narodil v roku 1929, potom v roku 1930 a niekedy aj roku 1933. O svojom dátume narodenia klamal aj svojmu vlastnému doktorovi. „Nikdy neprezradím svoje pozadie, v žiadnom prípade, vždy keď sa ma na to niekto spýta, zmením svoju verziu.“ Júlia varila pomocou hrubého riadu, ktorý jej ako správny zručný Mikovčan, vyrobil manžel Andrej sám. Polievku varievali z vody, zvyškov kečupu a korenia. Keď si mohli dovoliť dom aj so záhradkou, pestovala paradajky a koreňovú zeleninu. V záhrade chovali vlastné sliepky a mali domáce vajíčka. Rodina si robila aj vlastné „kolbasi“, radšej, ako keby ich mali kupovať od mäsiara. Aj keď sa Andyho kariéra naplno rozbehla, Júlia uprednostňovala nedeľný domáci slepačí vývar pred tým, aby ho jednoducho kúpila a otvorila z plechovky Campbell’s.

-23-

Pár dní po Andyho šiestych narodeninách, práve keď nastúpil na základnú školu, sa jeho rodina presťahovala na Dawson street. Vedľa nich žil brat Andreja, Jozef. Obaja bratia mali rovnaké jazvy na tvári. Mali ich odvtedy, ako sa pobili na svadbe. Ľudia sa oboch bratov báli. Dom bol zvonka otehličkovaný a bol len 8-ročný. Mal záhradku a kúpeľňu. V prepočte na dnešné pomery bola jeho cena hodná trojročnej práce muža. Andrej mal povesť šetrného. Sám opravoval topánky svojim trom synom a náradie, ktorým ich opravoval existuje až dodnes. Obdobie hospodárskej krízy a nedostatku využil na rekonštrukciu domu. Susedia opisovali Warholovcov ako ambicióznych a pracovitých Slovanov. Júlia pomáhala rodinnému rozpočtu upratovaním domov u bohatších židovských rodín a podomovým predajom rôznych produktov. Keďže nemali peniaze nazvyš, hračky sa v dome Warholovcov nekupovali. Do veku Andyho ôsmich rokov v dome nemali ani rádio. Júlia však chlapcov udržiavala zamestnaných umením. Dobré obrázky vždy odmenila sladkosťami a dbala na to, aby boli vždy v dome k dispozícii pomôcky na umenie. Svoju inšpiráciu hľadali v časopisoch či futbalových kartičkách. Andy rád kreslil kvety, motýle a anjelikov. Práve anjelikov mohol odpozorovať mladý Andy od množstva kresieb jeho nemenej talentovanej mamy. Keď chceli kritici napísať knihu o Warholovi, umelec odporuje: „Tá kniha by mala byť o mojej matke, ona je tak zaujímavá.“

Po stopách koreňov pop-artu
Po stopách koreňov pop-artu
-24-

Keď si Warholovci kupovali dom, bolo veľmi dôležité, ako ďaleko je od ich rodinného chrámu. Historik Martin Javor, ktorý okrem založenia krásneho múzea Kasigarda (Kasigarda je slovenskou skomoleninou anglického Castle Garden, hlavnej brány imigračného úradu v New Yorku, ktorou musel prejsť každý imigrant v časoch pred tým, ako sa vybudovali prijímacie budovy na Ellis Island), zmapoval všetky chrámy postavené Slovákmi v Amerike. Spolu ich je až 720 na území Severnej Ameriky, sú rôznych konfesií - môžete si ich detailne pozrieť na interaktívnej mape na stránke www.kasigarda.sk .

Rodinný chrám Warholovcov, Saint John Chrysostom Byzantine Catholic Church, pred ktorým práve stojím, bol postavený práve našincami. Nachádza sa dole kopcom v „ruskej doline“ a rodina ho navštevovala každú nedeľu. V nedele bolo dokonca zakázané pracovať a aj hrať sa. V tomto bol otec – hlava rodiny - striktný. V tomto chráme bol budúci slávny umelec aj pokrstený.

-25-

Andy bol odmalička chorľavý. Možno, keď Júlia videla, ako je stále chorý, zľakla sa, že história sa zopakuje a príde o ďalšie vytúžené dieťa. Preto mal Andy v ich rodine špeciálne privilégiá a značnú časť svojho detstva musel stráviť v posteli, v starostlivosti svojej mamy. Dnes vieme, že Andy trpel poruchou zvanou PANDAS. Je to autoimunitná neuropsychická porucha spojená so streptokokovou infekciou. Jeden zo symptómov PANDAS je extrémne lipnutie na jednom z rodičov. Andy spával v posteli so svojou mamou v jedálni a ostatní bratia spávali s otcom na hornom poschodí. „Matka mi čítavala so silným československým akcentom knihy v angličtine najlepšie ako vedela, vždy keď skončila, povedal som ,ďakujem mami‘, aj keď som nerozumel ani jedno slovo.“

Byť chorý dalo Andymu šancu žiť život naplnený kultúrou. Júlia mu vždy hovorila, že nemôže ísť všade a nemôže robiť všetko. To znamená, že letá, na rozdiel od ostatných hrajúcich sa detí vonku, trávil Andy v izbe v posteli so zapnutým rádiom. „Andy chcel vždy fotky a obrázky. Kupujem mu komiksy. Pekne, pekne, pekne povystrihované obrázky. Oh, páčia sa mu obrázky komiksov“ spomína uprostred rozhovoru Equire magazín Júlia.

"Andy always wanted pictures. Comic books I buy him. Cut, cut, cut nice. Cut out pictures. Oh, he liked pictures from comic books."

„Andy vyzerá ako ja. Vtipný nos. Môj Andy pre zábavu kreslí susedovho chlapca. Andy mal 9 rokov, chlapec. Povedal, že mu niekto chcel dať 300 dolárov za obrázok. Oh Andy, dobrý chlapec. Je múdry. Jeho učiteľka v škole povedala, že sa učí dobre.“

"Andy, he look like me. Funny nose. …Andy was nine years old. Boy, now big man, come here and say someone wanted to give him $300 for picture. (She laughs.) Oh, Andy a good boy. He’s smart. His schoolteacher, a lady, tells me he teaches himself good."

Júlia dokonca dáva do záložne bez vedomia manžela svoje náušnice a za 9 dolárov kupuje svojmu najmladšiemu synovi projektor.



Po stopách koreňov pop-artu
-26-
Po stopách koreňov pop-artu

V čase recesie a hospodárskej krízy sa snaží Júlia zarobiť ako sa len dá. Okrem upratovania a podomového predaja hľadá aj iné kreatívne spôsoby privyrobenia si. Z plechoviek od broskýň vystrihuje žiarivé kvety a tie za pár centov predáva, aby našetrila synovi na nové tenisky. Andy neskôr prizná, že tieto kvety boli jeho hlavnou inšpiráciou pre jedno z jeho najslávnejších diel „Campbell‘s soup“. Keď si konečne otec Andrej nájde novú prácu vo firme sťahujúcej domy naprieč celou Amerikou, stáva sa po dlhšej dobe tragédia. Rodinná legenda hovorí, že sa Andrej napije z otrávenej rieky vo Virgínii a vďaka tomu umiera na otravu dlhou a bolestivou smrťou. V roku 1942, keď má mladý Andy 13 rokov, jeho 56-ročný otec po 9-dňovej hospitalizácii v nemocnici umiera. Oficiálna pitevná správa však rodinnú legendu vyvracia. Príčina smrti: tuberkulóza. Podľa zvykov Karpatských Rusínov zostáva telo vystavené doma 3 dni. Andy sa natoľko bál vidieť svojho mŕtveho otca, že miestu, kde je vystavený, sa vyhýba. Júlia zostáva na opateru troch synov sama. Paul je už našťastie dospelý, má 20 rokov, John 17 a Andy bude čoskoro čerstvý stredoškolák.

-27-

Pár mesiacov po smrti otca, aj napriek nie nadšenému súhlasu matky, si berie najstarší syn našinku. Dievča, ktorej korene siahajú neďaleko Mikovej. Pár v očakávaní sa nasťahuje do horného poschodia domu a platia Júlii nájom. Aby si rodina privyrobila, prenajíma jednu z izieb vracajúcim sa vojakom za 5 dolárov mesačne, neustále pracuje ako upratovačka až do momentu, kým jej zistia závažné ochorenie. 51-ročná Júlia trpí rakovinou hrubého čreva. „Nikdy nezabudnem na deň, kedy Andy prišiel do nemocnice a spýtal sa ,did mumma die?‘“, spomína si Andyho starší brat. „Bol z toho veľmi smutný, tak sme poslúchli mamu, modlili sa, modlili sa a modlili sa.“ Mamu navštevovali každý deň a možno tam niekde vznikne Andyho až panický strach z nemocníc. Operácia zachránila Júlii život, ale starostlivosť o chod domácnosti a mladšieho súrodenca museli nahradiť starší bratia. Možno vtedy prvýkrát navštívi domácnosť Warholovcov polotovar, plechovka polievky, ktorú bratia jedia skoro každý deň.

Po stopách koreňov pop-artu



Po stopách koreňov pop-artu
-28-

Možno poznačená manželovou smrťou a vážnymi zdravotnými problémami sa už niekoľko rokov hrdá, oficiálna občianka Spojených štátov amerických - Júlia Warhola, rozhodne poupratovať v rodinných statkoch vo svojom rodnom „Kraji“. Tak, ako ona, sa aj jej traja synovia zriekajú dedičstva pozemkov a nehnuteľností v prospech Júliinej mladšej sestry Evy. Práve s Evou je v neustálom korešpondenčnom kontakte. Okrem balíčkov, pohľadníc, listov s kresbami aj fotografiami, na ktorých hrdo pózuje s dokonalou úpravou svojho zovňajšku. Náhrdelník z bielych perál poukazuje, že na fotke je pravá amerikánska dáma. Ale asi ako každá z nás, nešetrí sebakritikou. „Andrijko ma taký prístroj doma, ktorý robí portréty do minúty. Neukazuj to nikomu, pretože tam vyzerám naozaj zle. Nie som až taká stará, ako vyzerám na tej fotke.“ „Toto som ja s mojim kocúrom, sme už obaja starí. Takto zle nás Andy odfotil, budeš sa smiať moja drahá sestra. Veľmi zle.“ V jednom z balíčkov pre Evu sa objavuje niečo, čo pre nás, ktorí sme mapovali stopy Júlie Warhola, bolo priam zlomové. Prvýkrát, vďaka kreativite a umeleckému nadaniu, môžeme počuť hlas jemný ako zvončeky, patriaci niečo cez 50-ročnej Júlii Warhola. Ako dar pre svoju sestru, Júlia v americkom nahrávacom štúdiu nahrala rusínske ľudové piesne a ku každej piesni nezabúda pripojiť svoj vlastný hovorený komentár „po našomu“. O desiatky rokov neskôr je platňu vďaka priaznivými cestičkami osudu na Slovensku zdigitalizovaná a tak budeme počuť hlas Júlie Warhola aj v našom pripravovanom dokumente.




-29-

V jeden zimný deň v roku 1952 príde Júlia navštíviť svojho, už vtedy slávneho a nesmierne pracovne vyťaženého, najmladšieho syna do jeho newyorského domu. K prekvapeniu všetkých príbuzných sa späť do Pittsburghu nevráti takmer dve desaťročia. „Prišla som sa postarať o môjho syna Andyho, a keď bude OK, vrátim sa domov.“ Dôverný priateľ Andyho to okomentoval príznačne: „Andy nikdy nie je v poriadku“, a to starostlivá matka, ktorá pozná svojho syna, veľmi dobre vedela. Žalostne potreboval niekoho, kto by sa o neho postaral. Keď Júlia prišla, spomenula, že našla 97 neopratých tričiek v synovej skrini. Nevieme, prečo boli od seba odlúčení takmer 3 roky, ale v ten zimný večer sa stáva matka opäť istotou v synovom každodennom živote. Joseph Giordano, ktorý navštevoval Andyho dom, takto popísal Warholovu matku: „Úžasnejšia než je možné, oveľa múdrejšia než Andy“. „Raz po hádke nafúkane odišla do Pittsburghu, len aby sa hneď vrátila a vyžadovala rešpekt. Prišla, buchla kufor na zem a otočila sa s výkrikom: ,JA SOM ANDY WARHOL!‘“. Giordano bol jediný, ktorý ju videl ako zdroj umelcových problémov, ale aj ako zdroj jeho inšpirácie. Všetci Warholovi známi boli zaskočení jej prítomnosťou v dome. Varila a upratovala ako „československá ženuška“ a navarila pre syna a aj pre kohokoľvek, kto dom navštívil. Syn s matkou sa medzi sebou rozprávali „po našomu“, ale vo chvíli, keď dom navštívili hostia, prepli do angličtiny. V Júliinom prípade veľmi lámanej angličtiny. Doma jedli „československé jedlá“, aj keď sa v médiách vždy Andy prezentoval ako hrdý Američan obľubujúci biely chlieb a milkšejky. Na večeru Júlia zvykla hosťom variť kapustové jedlá a veľmi obľúbené „československé plnené placky“. Či to boli naše palacinky alebo naše zemiakové placky, nevieme.

Po stopách koreňov pop-artu



Po stopách koreňov pop-artu
-30-

Júlia bola podľa svedkov „tak vtipná ako Andy, milovala sa smiať na smiešnych veciach“. Asistentka Andyho Warhola prirovnala Júliu k umelkyni Grandma Moses. Aj jej syn uctieval svoju matku za jej umeleckú tvorbu. „Veľmi dobré a správne, nie primitívne.“ Jej absolútne ikonická kaligrafia, ktorou robila popisy k Andyho dielam, nebola jej vlastná. Aj Warholov otec, aj ostatní pôvodom Rusíni sa ju totiž učili písať oceľovým perom namáčaným do tušu. Jej písanie, keď si odmyslíme množstvo chýb, bolo perfektným dodatkom k Warholovmu štýlu. Júliino písmo zohráva ďalšiu dôležitú rolu. Andy čítal pasáž v knižnej novele, kde sa píše, že zaujímavá kurzíva je znakom osobnej „inakosti“. V roku 1957 65-ročná Júlia písala svojou kurzívou na všetky Andyho dôležité zákazky. Júlia si vytvorila aj vlastné alter ego, ktoré nazvala MOONDOG, bol to jej kultúrny dvojník. Poviedka o Moondogovi, písaná typickou Júliinou kaligrafiou, zobrazuje slepého outsidera a bezdomovca. Júliine jedinečné písmo v Moondogovi vyhralo dokonca cenu umeleckej grafiky. Avšak výherkyňou nebola samotná Júlia, ale „Matka Andyho Warhola“. Mnohí si totiž mysleli, že na súťaži sa zúčastnilo Andyho alter ego a nie skutočná Andyho matka. Júlia nemala silu v umeleckom prejave pokračovať. Časom sa Andy a aj jeho asistentka naučili Júliinu kaligrafiu a pokračovali v nej bez potreby matkinej prítomnosti. Júlia sa postupujúcim časom stále viac uzatvára a odchádza do úzadia. „Pani Warhola nebola očarujúca a myslím, že sa za ňu tak trochu hanbil. Ale ak by ste stretli Andyho mamu, vedeli by ste, že ju mal veľmi rád“, povedal Andyho priateľ.

-31-
Po stopách koreňov pop-artu

„Môj syn veľa pracuje, je málo doma a veľa cestuje lietadlom“, sťažuje sa v liste rodine Júlia. Ani prítomnosť mnohých mačiek, z ktorých väčšina sa volá Sam, jej prázdno v dome nevypĺňa. Možno práve v tejto dobe úplnej samoty vznikajú najslávnejšie kresby Andyho matky s názvom „Holy Cats by Andy Warhol‘s Mother“. Priateľov si istotne našla, nazvime to skôr, že mala sociálne kontakty, aspoň v chráme, do ktorého chodila každú nedeľu. Chrám bol navštevovaný najmä Rusínmi a bol vzdialený 75 blokov od ich newyorského domu. Cirkvi prispievala 100 dolárov mesačne a rovnako posielala peniaze aj rodine do Mikovej. „Nie som si s matkou až taký blízky, veľa ľudí ju má radšej a vychádzajú s ňou lepšie, radšej sa s ňou rozprávajú“, priznáva sa Andy priateľovi. 3. júna 1968, takmer 50 rokov po tom, čo vstúpila mladá žena na pôdu zasľúbenej zeme, sa stane zbožnej a obľúbenej žene ďalšia tragédia. Jej syna postrelila šialená bývalá herečka z Andyho filmov. Syna, s ktorým už 16 rokov zdieľa jednu domácnosť. Andy utečie smrti o vlások.

-32-

V Andyho osobných denníkoch, ktoré nahrával asistentke cez telefón, spomína matku len okrajovo. Ak vôbec. „Viete, stále dostávam veci od československej cirkvi, lebo asi nevedia, že mama išla do neba. A vždy na Vianoce myslím na mamu, či som spravil dobre, že som ju poslal späť do Pittsburghu, stále sa cítim vinný.“ Ku koncu Júliinho života vznikne vzácna nahrávka. „Kto bude so mnou keď pôjdeš do Európy? Zamkneš dom? Ukradnú Ti všetko z domu, prídu v noci, syn môj“, hovorí Júlia v rusínčine, už mierne dezorientovaná do novej kamery, ktorú práve testuje jej syn. On jej odpovedá v angličtine a pýta sa, či jej nemá spraviť zemiaky alebo sendvič. Júlia trpí začínajúcou demenciou a jej prítomnosť uberá na energii nie tak dávno postrelenému, večne chorľavému, v tej dobe veľmi slávnemu umelcovi. Bratia sa rozhodnú matku umiestniť do domu seniorov, kde sa o ňu budú vedieť oveľa lepšie postarať. Účty za nový domov platí v plnej výške jej najmladší syn Andy. „Myslím, že tvoja matka už na tomto svete nebude dlho. Teším sa na správy, keď poctíš tvoju matku jej posledným želaním na svete, vidieť naposledy svojho syna. Teba!“ píše Andymu v liste po návšteve starobinca sesternica. Posledné Júliino želanie nikdy nebolo splnené. 28. novembra 1972, tesne po svojich 80. narodeninách, Júlia Warhola umiera. Andy sa nemôže pohrebu zúčastniť, až príliš ho to znervózňuje. Pripomína bratom, aby sa snažili čo najviac úmrtie jeho matky pred verejnosťou utajiť. Júlia Warhola je pochovaná spolu s milovaným manželom v rovnakom hrobe na cintoríne v Pittsburghu. Pár desiatok centimetrov ďalej, presne na dohľad starostlivej matky, nájdeme aj hrob jedného z najslávnejších umelcov sveta, Andyho Warhola.

Po stopách koreňov pop-artu