Jana Pitková

54 rokov

Mama 2 detí, smútočná poradkyňa, etnografka, zakladateľka združenia Kolobeh života.

 

Jana Pitková je vyštudovaná etnografka a stále pôsobiaca folkloristka, celé roky pracujúca v oblasti kultúry. Vlastná rodinná tragédia ju priviedla k práci s rodinami, čo prišli o jedného, alebo viacerých blízkych členov. V roku 2013 spolu s Majkou Demitrovou a Ligou za duševné zdravie založili občianske združenie Kolobeh života, ktoré pomáha rodinám pozostalých vyrovnať sa s ťažkou stratou najbližších. Ako štatutárka riadi prácu združenia, píše projekty, zháňa donorov, spravuje webovú stránku. Organizuje bezplatné letné tábory pre deti a víkendové pobyty pre mladých ovdovelých rodičov s ich deťmi, dramaterapeutické dielne a ďalšie aktivity združenia. Je certifikovaná poradkyňa pre pozostalých, terapeutka metódy RUŠ a terapeutických ladičiek.

„Nedeľné návštevy kostola alebo udalosti rodinného zvykoslovia s krojovanými Pohorelcami a špecifickým nezameniteľným spevom mali na mňa obrovský vplyv a nevedela som sa ich doslova nabažiť.“

Vašim rodným mestom je Prešov. Aké ste mali detstvo? Čím ste chceli byť ako dieťa?

Vyrastala som v Prešove, v dobe socializmu a v rodine, v ktorej som pociťovala lásku, starostlivosť, istoty a dostatok toho, čo som v tom čase potrebovala. Z tohto pohľadu to bolo veľmi šťastné detstvo. Čo si pamätám, túžila som byť učiteľkou a speváčkou. Napriek ockovmu vylúčeniu zo strany ma bez ťažkostí prijali na gymnázium, aj na vysokú školu. Na daný odbor mohli v tom čase prijať len 12 študentov, čo bolo doslova otázkou neuveriteľného šťastia. A ja som naozaj veľmi dlho mala pocit, že som dieťaťom šťasteny.

Na vysokej škole ste vyštudovali etnológiu, prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?

Vyštudovala som na Katedre etnografie a folkloristiky FF UK v Bratislave a bolo to úžasné rozhodnutie, nádherné vysokoškolské obdobie, ktoré som prežila v škole a v Lúčnici a tiež ako speváčka skupiny Vajana pri Orchestri ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Impulz študovať tento odbor sa zrodil vďaka môjmu účinkovaniu vo FS Šarišan od 15-tich rokov a tiež vďaka úžasnému folkloristovi Jožkovi Príhodovi, o ktorom som písala aj diplomovku.

„V jednej sekunde mi zomrela celá rodina a stala som sa tak nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré aj nastalo.“

Máte blízko k folklóru? Vaša mama pochádzala z Pohorelej, viedla Vás k folklóru?

Prázdniny a návštevy babičky a mojej rodiny v Pohorelej bol ten zázračný čas, ktorý sa dá zažiť len na dedine so sesternicami a bratrancami a ktorá v tom čase ešte folklórom reálne žila. Najmä nedeľné návštevy kostola alebo udalosti rodinného zvykoslovia s krojovanými Pohorelcami a špecifickým nezameniteľným spevom mali na mňa obrovský vplyv a nevedela som sa ich doslova nabažiť.

Aký je Váš najobľúbenejší kroj a ľudová pieseň?

Tak na túto otázku nedokážem odpovedať, pretože obdivujem práve tú neuveriteľnú rôznorodosť našich ľudových odevov a úplne najviac z oblasti Šariša, Horehronia a Podpoľania. Tiež tých piesní, ktoré milujem a rada spievam je veľa a práve vďaka pôsobeniu vo folklórnych súboroch mimo Šariša sa môj repertoár obľúbených piesní rozšíril o celé Slovensko.

V roku 1993 ste boli maminkou 3 ročnej a trojmesačnej dcéry. Namiesto užívania si materstva sa Vám stala v rodine tragédia. Koľko Vám trvalo spracovať túto udalosť, ktorá sa Vám prihodila?

Keď som bola 28 ročnou mladou manželkou a mamou dvoch dcérok, v jednom momente som prišla o štyroch svojich blízkych a milovaných ľudí. Pri autonehode zahynuli obaja moji rodičia, jediná sestra a jej malý syn. Bola to neuveriteľná rana a dodnes si na mnohé udalosti, ani na svoje vlastné konanie a reakcie presne nepamätám. V jednej sekunde mi zomrela celá rodina a stala som sa tak nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré aj nastalo. Bez toho, aby som vedela, čo to je a vedela, čo s tým robiť. Prechádzala som všetkými fázami smútenia. Cítila som príšernú bolesť, ale materské povinnosti mi pomáhali žiť z jedného dňa na druhý. Trvalo to veľmi dlho, 18 rokov, ktoré som prežila odložením ozajstného smútenia. Zakázala som si na to myslieť, vytesnila som to, ale s každou spomienkou sa mi tá rana znova otvárala. Takže jedného dňa som sa rozhodla s tým niečo robiť...

„A našla som motív a potrebu pomáhať týmto spôsobom ďalej. Získala som certifikát smútkovej poradkyne, čo je nová kvalifikácia, ktorú vytvorili v Čechách.“

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete smútkovou poradkyňou?

Absolvovala som účinné terapie, ktoré mi pomohli nanovo si to celé naplno odsmútiť a vnútorný pocit ma viedol ďalej v ústrety môjmu strachu zo smrti. Pustila som sa do samoštúdia, vyhľadala vzdelávací a zážitkový seminár o smrti, až som postupne začala objavovať skrytú krásu v tom, čoho som sa najviac bála. A našla som motív a potrebu pomáhať týmto spôsobom ďalej. Získala som certifikát smútkovej poradkyne, čo je nová kvalifikácia, ktorú vytvorili v Čechách.

V súčasnosti pracujete ako smútková poradkyňa na Slovensku? Prečo nie je viac ľudí, ktorí sa na to špecializujú?

Téma smrti a smútenia je na Slovensku ešte veľké tabu a ľudia od nej často zámerne odvracajú pozornosť. Štát túto problematiku zatiaľ systémovo nerieši, napríklad takým spôsobom, ako je to v Čechách. Iniciatívu preto prevzali na seba neziskové organizácie, medzi prvými bol Plamienok. Vytvoril mobilný hospic a začal pracovať s rodinami, v ktorých zomierali deti. Dnes ponúka aj možnosť výuky v danej oblasti prostredníctvom ich lektorov. Naše občianske združenie Kolobeh života poskytuje sprevádzanie smútením pre ovdovelých rodičov a ich deti, ale neodmietneme nikoho, kto sa na nás obráti s potrebou pomoci.

„Naše občianske združenie Kolobeh života poskytuje sprevádzanie smútením pre ovdovelých rodičov a ich deti, ale neodmietneme nikoho, kto sa na nás obráti s potrebou pomoci. “

Ako prebieha Vaša práca a ako sa môžeme vyrovnať s takými tragickými udalosťami, ktoré zažívame?

Po smrti milovaného človeka je dôležité naplno smútiť a odsmútiť si tú stratu. Smrť blízkej osoby je totiž nielen bolestivá a otrasie našimi istotami, ale výrazne zmení pocit našej identity aj integrity. Identity v zmysle otázky kto som? Či som ešte manželka, keď mi zomrel manžel, či som ešte matka, keď mi zomrelo jediné dieťa? A integrity v zmysle pocitu, že so smrťou milovaného akoby zomrelo kus nás, či niečo v nás. Bolí nás nielen duša, ale aj fyzické telo. Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás to, berie nám to životnú energiu, prináša beznádej, v krajnom prípade to môže prejsť do depresie. Preto je také dôležité poctivo si odsmútiť každú stratu. Z mojej vlastnej skúsenosti odporúčam štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť, uvedomiť si, ako je na tom, či má odsmútené. Všetky informácie ohľadne tejto problematiky máme zverejnené na našej webovej stránke Kolobehu života v časti „Poradňa“.

Inšpiráciou našej kolekcie „Bohyňa“ sú slovanské bohyne a ich význam v živote ľudí v minulosti na vidieku. Každé ročné obdobie bolo venované inej bohyni a bohyňa Morena sa tradične upálila, alebo utopila, aby ju vystriedala bohyňa jari. Možno aj toto bol spôsob pripomenúť, že smrť je súčasťou našich životov. Ako sa v minulosti ľudia vysporadúvali so smrťou?

Smrť bola prirodzenou súčasťou života našich predkov, kedy sa zomieralo doma, v prostredí rodiny. Telo zosnulého bolo doma tri dni a noci, blízki mali šancu sa s ním rozlúčiť, ukončiť niektoré dôležité veci. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahu. Pre mŕtvych to bola dôstojná rozlúčka a pre pozostalých presne ten čas, keď si mohli jeho odchod naplno uvedomiť, prijať ho, prejaviť žiaľ. Bol to síce bolestný, ale zdravý začiatok smútenia, vďaka ktorému sa mohol začať celý liečivý proces. Dnes, keď sa všetko deje mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka, tak nám to robí veľmi veľké problémy a vznikajú nám obrovské strachy. Smrť nedokážeme vnímať prirodzene, ako súčasť kolobehu života.

„Preto je také dôležité poctivo si odsmútiť každú stratu. Z mojej vlastnej skúsenosti odporúčam štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť, uvedomiť si, ako je na tom, či má odsmútené. “

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate pozitívnu energiu?

Mám dve úžasné dcéry a partnerky na bláznenie. Mám rodinu a priateľov, ktorí sú pre mňa veľmi dôležití a vzácni. Pre mňa je relaxom veľa vecí a aktivít, ktorými si napĺňam nielen osobný, ale aj pracovný čas. Milujem ľudové umenie, spev, hudbu, tanec a som súčasťou FS Šarišan, v ktorom sa môžem umelecky realizovať, z čoho mám veľkú radosť. Milujem knihy, šport, more a prírodu, cestovanie a spoznávanie, ranný meditačný rituál či každotýždennú masáž a návštevu wellness centra len sama so sebou Rada si len tak posedím na káve v úprimnom a otvorenom zdieľaní. Je toho veľmi veľa, čo ma na svete napĺňa a fascinuje. Milujem sa na svet pozerať očami dieťaťa, ak je to možné. Ale som veľmi vďačná aj za múdrosť starnutia a veľmi ťažkých chvíľ života, lebo bez nich by som nebola tým, kým som dnes.

Máte nejaké životné motto?

Naše „kolobehové“: Nájdi silu prijať a dôvod žiť ďalej.



Jana je ošperkovaná týmito šperkami:



 

Predchádzajúci rozhovor

Zuzana Juskováprvá a jediná Slovenka, ktorá preplávala kanál La Manche

Zuzana Jusková

„Keď som doplávala a vyšla na pláž vo Francúzku po 11 hodinách a 16 minútach, tak som si tak povedala, bože, kebyže ja môžem byť na svojich rodičov pyšná tak, ako sú teraz na mňa moje vytúžené, zbožňované deti. To ma vtedy priviedlo k slzám.“

Nasledujúci rozhovor

Karla Wursterovádiplomatka

Karla Wursterová

„Výkony však nie sú všetko, je dôležité v kritických chvíľach počúvať naše telo a dopriať mu relax a regeneráciu.“